Pani Valódyová otvorila nízke dvierka na záhrade a vykročila do ulice. „Svet sa mení, aká hlúposť,“ pomyslela si kráčajúc po vydlaždičkovanom chodníku. Letná obuv vydávala čľapotajúci zvuk zakaždým keď narazila na chodidlo. Biele šaty z ľahučkého materiálu vanuli v slabom vetríku. Nebola už najmladšia, no napriek štyrom krížikom si stále mohla dovoliť dievčenské oblečenie, ktoré rafinovane predvádzalo to čo bolo zapotreby. A veru jej aj mnohé mladé dievčiny závideli jej pretrvávajúcu mladosť. „Myslíš, že je to tou stravou?“ spytovala sa Marika Devátová svojej kamarátky, keď prešli okolo nej. „Plastika robí zázraky, len čo je pravda,“ odpovedala jej vždy namosúrená Dominika Nagyová, dcéra majiteľa miestnej krčmy. Vravela z nej však jedovatosť a nie veľká bystrosť, stačilo sa pozrieť na postavu pani Valódyovej a bolo jasné, že za všetkým stojí cvičenie a odriekanie si značného množstva jedál. Ej, ale nemyslite si, že by si chirurgický zákrok nedajbože nemohla dovoliť, ba čo by len jeden. Veď to bola žena starostu, váženého primátora Štefana Valódyho. Mali toho nadostač, a naša drahá pani v kútiku duše (a možno aj vo väčšom množstve) vedela o zásluhe svojho výzoru na udržiavaní tepla rodinného krbu. Dnes je totiž veľmi ťažké v zástupe nekonečného počtu mladých zlodejok, ustrážiť si svoje manželské šťastie. Namôjveru tieto dievčatá neboli staršie ako jej syn. Mladý Peter Valódy, spomenula si na neho znenazdajky. Aký je to len udatný mladík, záchranca pred terorizmom, ochranca obetí, bojovník za mier a hádam aj spasiteľ sveta v jej očiach. Netušila kedy sa vráti a ani to kde práve je. „Svet sa mení“. Veta zrazu nabrala obludnejší rozmer ako si ešte pred chvíľou pani starostova myslela. Kráčajúc chodníkom v objatí historických budov ju začal zmysel tých troch slov zožierať. „Kvety v záhrade, SVET, Umyla som riad? SA, Vypla som plyn? MENÍ“ Strach a hrôza začali na ňu sadať a napriek jej priemernému intelektu sa kdesi v jej útrobách ozývalo čosi zlovestné, čo cíti každá živá bytosť pred blížiacou sa katastrofou . Čo sa mení? Ako sa to mení? Pes na dvore šteká stále rovnako, na nábytok sadá stále ten istý prach... „Nie, nie...všetko je v poriadku“ povedala polohlasne a prstami si prehrabávala vo vlasoch, nedávno oživených medenou farbou . A vôbec, kto tieto hlúposti stále vypúšťa z úst? Chyžná Veronika takto zvykne s priateľkami lamentovať ak sa udeje vo svete niečo zlé, a elektrikár Imro Veselovský pri poslednej návšteve tiež viedol takéto reči. Načo ich počúva? Doteraz jej boli reči obyčajných ľudí ukradnuté, tak čo tá zmena? Aj ostatní sú už na ňu zvyknutí, poznajú ju ako spupnú ženu, založenú na hmotných statkoch predstierajúc zbožnosť počas cirkevných udalostí a návšteve kostola. Jej priateľky a samozrejme ich manželia, celá miestna elita neboli na tom vôbec inak. Predstavovali všetko čo sa skrývalo pod pojmom malomeštiacka nátura. Źírošovci, Lapidajovci, Forovci, to bolo len pár mien bohatých rodín oplývajúcich bohatstvom, bohužiaľ len tým hmatateľným. Tí, čo zbohatli a teda často krát nečestným spôsobom, tí ovládali takzvanú morálku mesta. Lenže ako sa ja domnievam a azda so mnou budete súhlasiť návšteva kostola a občasné vyspovedanie, morálkou nazvať nedá sa.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
