Vysvitlo, že žiaden pohovor nebude a pôjde sa rovno na test. Stáli sme pred budovou XY a pridružila sa k nám aj skupinka ľudí zložená z dôchodcov, rómov a neidentifikovateľných osôb (zrejme budúcich bezdomovcov). Korunu tomu všetkému nasadili dve jehovistky, ktoré sa pridali len tak. Nikoho nezaujímalo, že nepatria ani pod jednu agentúru, už vtedy to začínalo byť podozrivé. Nič to, šlo sa na test. Cítil som sa ako keby som šiel druhý krát maturovať. Triasli sa mi ruky a myšlienky mi utekali akurát tak k tónom piesne „Primadonna“.
Doplňte: jablko nepadá ďaleko od...myslím, že som to s tou nervozitou asi prehnal.
Po tomto logicky veľmi náročnom skúšaní vyšla pani koordinátorka a slávnostne nám oznámila „Všetci ste prešli.“ Chýbali už iba slávnostne vyhodené čapice čo majú absolventi v amerických filmoch a šampanské. Jehovistky sa nenápadne vytratili. Jupííí budem lepiť paličky.
Začať sa malo od pondelka budúceho týždňa, začalo so sa o dva týždne neskôr. Oznam „začínate nočnou“ ma teda veľmi nepotešil. O 21:25 po nás prišiel rozheganý bieli mikrobus (asi prvý svojho druhu). Symbolicky sme ho mali čakať pri cintoríne. Cesta bola veselá, viezli sa s nami aj dáke decká podľa prízvuku zrejme východniari. Úsmev nám však zmrzol pri pohľade na asi stovku robotníkov valiacich sa z budovy XY a ďalšiu stovku rútiacu sa dnu spolu s nami.
22.00 Vyzerám ako totálny magor. Mám na sebe bieli plášť, návleky a šiltovku z recyklovaného papiera. Mám si ich strážiť lebo ďalšie vraj nedostanem, vraví mi tučný ujo. Vchádzam na pracovné miesto. OMG!!! Tu všetci hovoria po maďarsky. Niečo rozumiem, to hádam prežijem. S Gitkou nás rozdelili. Začínam byť nasratý.
23.00 Všetci trkocú po maďarsky, lepím nálepky na paličky, stojím, krúti sa mi hlava a od neónového svetla už takmer nič nevidím. Dôchodkyňa naľavo tiež nevie po maďarsky a naša Miss Boss nám v kuse paličky nosí naspäť, robíme to krivo. Dôchodkyňa napravo si za svojich 41 spravených paličiek za hodinu vyslúžila odo mňa prezývku Turbo. Ja som ich spravil asi 10.
00.00 Prestávka. Krúti sa mi hlava. Oči mám červené, schod pri východe sa ma pokúsil zabiť.
01.00 Dvaja maďarsko-rómsky kolegovia veku adolescenta o mne hovoria. Dievčaťu sa zrejme páčim a jej priateľ je z toho nie veľmi nadšený.
03.00 Tí dvaja mi už idú riadne na nervy. Ako niekto môže 6 hodín riešiť veci ako: „A chceš ma? Páčim sa ti?“ Zajtra si prinesiem Mptrojku.
05.30 Maďarské robotníčky ohovárajú dôchodkyňu naľavo a mne je do plaču. Chúďa babka, ona im nerozumie a ešte sa musí na staré kolená trápiť v takejto hnusnej robote. A možno je to nejaká stará piča. Musím si to hovoriť inak sa ozaj rozrevem. Ide sa domov.
Druhý deň:
Je mi zle, som nevyspatý a odvčera ma bolia oči. Myslím, že budem musieť zájsť po tom celom ku očnej. Stratil som čapicu. Mám v péčku.
23.00 Nevidím, krúti sa mi hlava. Aspoň mám Mptrojku.
23.15 Už nemám. Miss boss ma zdrbala. Som tu vraj len druhý deň a už si dovoľujem.
23.25 Miss Boss mi vracia paličky. Vraj už som tu druhý deň, tak by som to mohol robiť poriadne. Turbo sa na to pozrela a vraví, že je to v poriadku. Áno všetko je v poriadku. Balím si veci, beriem Gitu, zase zakopnem o schod. Zbohom.
Cesta domov trvala pešo skoro dve hodiny. Hlavná cesta, žiadne autá, čistý vzduch, hudba z mobilu, som šťastný.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tikalok
24. 8.augusta 2012 21:05
si za Galanty? čo je to za prácu a agentúru?
2
Sa čudujem, že si vôbec ten prvý deň ostal, nieže si ešte prišiel aj druhý deň
3
Ja som robil už všeličo, tak som si myslel, že vydržím. Ale zjavne nie
Napíš svoj komentár