Viete čo? Je mi to jedno. Tak, ako mnoho BIRDZ-ákov, aj ja mám potrebu dať moje myšlienky len tak na papier.
Táto úvaha vznikla niekde v nepodstatnej časti môjho mozgu a postupne sa posúvala až do centra pozornosti. Pri čítaní niektorých blogov som si totiž uvedomila, že internet je len spôsob, ako vyjadriť svoje pocity...za závesom. Smútok, radosť, objav, opis... to všetko sa často nedá ani poriadne vyjadriť. Neexistujú slová...ale to už trochu odbočujem.
Ráno mi napadlo, aké by to bolo úžasné len tak na seba navliecť šortky, tričko na ramienka, do tašky nastrkať vodu, gumových medvedíkov, deku a nejakú tu hudbu aby som sa necítila sama na prechádzke po poliach v okolí Prešova. Mala som v pláne usadiť sa na pár hodín ďaleko od smradu áut a kriku z vedľajších bytov. Chcela som si len ľahnúť, vystaviť sa teplu slnečných lúčov a snívať...
Ale v tom ma zarazili dve skutočnosti.
Prvá, ta viac-menej nepodstatná je, že je stále zima. Tie prekliate mínusové teploty nedajú pokoj ani v marci! Do pekla! Neznášam zimu, v tých hrubých vrstvách oblečenia sa ťažko pohybuje a ak sa neoblečiem poriadne, nadávam na tento poondiaty systém, lebo je mi zima.
A ten vietor! Pán Boh by ho skaral! Hodinu sa češem vlasy aby nelietali po všetkých svetových stranách a snažím sa zneškodniť podobu medúzy a ako náhle sa ocitnem vonku, všetko je v prdeli. Puff...
Ten druhý objav mi z tváre zmazal úsmev úplne. Totiž, hanbila som sa ísť tam sama. Presnejšie, mala som strach, čo si o mne pomyslia iný, ak pôjdu náhodou okolo. Viem, hrabe mi. Ale najviac ma štve, že takto je to so všetkým. Príliš ma trápi názor ostatných aj keď naokolo vyhlasujem, že je mi to jedno. Moje sebavedomie je na bode mrazu, aj keď sama o sebe poviem, že som narcis. Nemám rada spoločnosť nových ľudí, aj keď hovorím, že ľahko nadväzujem priateľstvá. Ale naozaj sama sebou sa môžem cítiť len v prítomnosti mojich dobrých priateľov. Pravdupovediac, nevyznám sa ani sama v sebe.
Chcem sa zmeniť už poriadne dlho, no keď si to poviem a nesplním, mám z toho len zlý pocit.
Snáď na svete neexistuje veľa ľudí so syndrómom nechápania samého seba tak ako ja. Neprajem im to.
Možno ste sa na tomto blogu zabavili, možno ste sa pohoršili, no mne je to jedno.
Tentokrát naozaj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Keď si poviem, že mi je jedno čo si o mne ľudia myslia je mi to fakt jedno a skôr od ľudí utekám ako ich vyhľadávam.