Nový začiatok alebo New moon!

Letné prázdniny v plnom prúde. Všade kde sa pozriem je láska v povetrí. Len ja sama. No akosi mi to prestáva prekážať. Môj „princ“ je na brigáde. Odkiaľ to viem? Zistila mi to jedna kamarátka, a o nej bude tento príbeh.
Rok, celý jeden rok sa trápila, nadávala sama sebe aká je hlúpa. A na čo všetko? Ved teraz má toho najlepšieho chalana pod slnkom!

Dnes bol pekný deň, zo začiatku dosť nudný ale ku koncu sa zlepšil, skonštatovala som vecer po tom ako som prišla z jedného obchodného centra, kde bola z dobrou priateľkou a jej novým chalanom. Akí sú spolu zlatí! Bola som strašne rada že sa odpútala od toho hlupáka, fakt je ten že sa naozaj zmenil. Z normálneho chalana sa stal naivný a úlisný, nikto ho nespoznával dokonca ani tí, ktorí s ním strávili celých deväť rokov. Sebec bol aj pred tým ale to je už teraz jedno.
Ak je fakt že sa môj spolužiak- bývalý spolužiak zmenil tak potom je fakt aj to, že Klaudiin Adam je super. Zábavný, milý, gentleman a ešte aj dobre vyzerajúci skrátka pre Klaudiu ako stvorený!
Ale ich stretnutie je ale vcelku zaujímavé. V skratke: ich súrodenci sú najlepší kamaráti!
Z rozprávania to poznám asi takto...
-„Vtedy som to nebrala tak vážne, Kubo bol u nás ako obyčajne a prišli sme k téme že Adam povedal že som pekná a ja mu na to že Adam je tiež pekný. To bol ale začiatok nikto ešte nič netušil. Smiali sme sa na tom. Potom sme ho videli na tom futbalovom zápase, to sa mi ešte stále páčil henten dilino! “- krycie nemo pre zmeneného spolužiaka.
-„To si pamätám na tom futbale! Inak si to prežívala.“- vtedy som bola hnusná, v poslednom čase som často hnusná! Musela som pridať ten dodatok, veď je „fall in love, “ ako jej to závidím!
-„Ľubica! “- cítila to aj Klaudia.
-„Okej! Prepáč! Nechcela som. Hovor ďalej! Prosím! “- hneď som sa radšej ospravedlnila. Nemohla som čakať že moje pocity niekto pochopí. Často som mávala divné myšlienkové pochody o ktorých som radšej nikomu nerozprávala.
-„A potom prišiel ten deň. BIRMOVKA! On chudák tam odpadol a keď potom prišiel tak hanblivo ma pozdravil! Taký krásny bol. A ja isto celá červená! Neznášam svoje líca á! A na druhý deň si ma pridal na facebooku! Celý deň sme si písali...“- rozplývala sa moja kamarátka pri opise svojej letnej lásky. Ja byť na jej mieste! Asi by som revala od šťastia. Prajem jej to.
-„A čo ste si presne písali, pokiaľ chceš mať pravdivú poviedku musím vedieť všetko.“- prerušila som ju so smiechom. Áno, toto je môj postup! Zaujímam sa a potom môžem písať, tých limonád od Pilcherovej a jej syna Pilchera bolo už dosť.
-„MHM. No nevieš či existuje história chatu na facebook? “- blonďavá kráska s modrými očami si prezerala nechty, ktoré mala dnes namaľované na červeno. Postavila sa z postele a prešla ku svojmu stolu kde mala počítač a už ťukala webovú stránku facebooku.
-„Nie, myslím že nie.“- odpovedala som jej čo som si naozaj myslela. V tom Klaudia smutná vstala od počítaču a v tej chvíli som vedela odpoveď. NIE!
-„No budem sa musieť zaobísť bez histórie! “- povedala som opäť so smiechom, veď to nie je žiadna tragédia.
-„Po tom, sme si vymenili čísla a písali sme si. To si videla.“- áno, videla spomenula som si ako sme jeden víkend sedeli v autobuse, ktorý zadarmo premával z nášho sídliska k Tescu. Klaudia z ničoho nič vytiahla mobil a celá vytešená mi ukazovala správu. Bola to správa od neho, krátka ale krásna. Neskôr som si prezerala zoznam prijatých správ, od Adama ich tam bolo neúrekom. Čiže ak by som ich sem mala podrobne vypisovať zabralo by mi to veľmi veľa času.
-„Hej, videla.“- po dlhšej odmlke som jej so zasneným výrazom odpovedala.
-„V utorok bol potom koniec školského roka, večer v meste sme sa mali stretnúť ale on sa hanbil! Chápeš to! “-
-„Ale no tak Klaudia, no tak si chvíľku počkala na to prvé stretnutie o to je to zaujímavejšie.“-
-„Zaujímavejšie? No to určite, stále sme sa obchádzali! Išla som do Tesca v tom mi napísal že on akurát z Tesca prišiel. O dvanástej na obed mi písal že je pred našou školou a my sme o desiatej skončili! Do mesta sa hanbil prísť tak to je fakt zaujímavé! To ti poviem! “- tón jej hlasu sa menil z pobaveného na pohoršený.
-„Osud? A vidíš ako ti je teraz dobre.“- poznamenala som s úsmevom.
-„Pravda.“- reagovala na môj argument s pokojným hlasom.
-„Tú ja mám vždy. Veď som ľaváčka.“
-„Skoro, skoro vždy. Hej ľaváčky sú super horšie je to s ľavákmi nemám pravdu teraz ja? “- pozrela sa mi do očí a a nadvihla obočie. Mala pravdu. Vedela to z vlastnej skúsenosti a ja koniec koncov tiež.
-„Uhm.“- radšej nedodávala zbytočné slová. Nech len radšej počúva.
-„Piatok bol ale nad všetky utorky! Pamätáš sa keď som s ním telefonovala kde sa máme stretnúť? “- začala som spomínať, videla som to ako dnes. V jej očiach hrali iskričky šťastia a na tvári jej žiaril obrovský úsmev.
-„Pamätám! “- odpovedala som so smiechom.-„Ale pamätám sa aj na to ako sme išli domov a volali sme ti kde si a ty že doma. Tak sme sa pustili do pýtania sa, keď sme polozili najmenej 5 otázok povedala si nám že sedí vedľa teba! Dosť dobrý trapas! “- smiala som sa pri tej spomienke.
-„No a čo, veď on vás má rád. Povedal mi to.“-
-„Veď hej. Je super.“- spomenula som si na to keď sme boli v jednom obchode a Klaudiu strašne bavilo sa nám schovávať tak sme zastavili pri hračkách a ja som chytila do ruky „jojo“ po tom ako som s ním začala točiť sa celé rozpadlo. Obaja sme sa začali strešne smiať.
-„Čo je? “- opýtala sa ma, neuvedomila som si že som to urobila aj teraz.
-„Spomenula som si ako som pokazila to „jojo“ v Tescu a Adam sa na mne smial.“-
-„Jáj. Vy ste prípady.“- zasmiala sa tiež spolu so mnou.
-„Vieš čo je zaujímavé.“- napadlo ma po chvíli.
-„Chodíte spolu od štvrtku nie? “-
-„Áno.“-
-„Ale boli ste spolu vonku až v piatok! “-
-„Ľubica! “-
-„Je to tak! “- ako je možné že jej to doteraz nedoplo!
-„Je. Ale veď sme sa videli na tej birmovke. A písali sme si spolu stále.“- začala sa akoby obraňovať.
-„Čo je? Veď mne to vysvetľovať nemusíš! Ja čisto konštatujem.“- ubezpečila som ju.
-„Ešteže tak! “- rozosmiala sa a ja som ju nasledovala.
-„Vy dvaja ste sa teda našli! “- povedala som ked náš smiech aspoň trošku utíchol.
-„Bodaj by si mala pravdu.“- povedala vážnym tónom Klaudia.
-„Tú ja mám vždy.“-
-„Skoro! “- opäť sa rozosmiali.
-„To je už toľko hodín! Ja musím ísť mám večierku! “- hrabala som po svojich veciach na písacom stole.
-„Dobre keď už musíš ísť.“- spoločne sme sa presúvali k vchodovým dverám.
-„Pekne mi to napíš! “- dostala som aj úlohu.
-„Rozkaz! “- nebol to pre mňa problém veď to robím rada.
-„Ahoj! “-
-„Čau! “-

Kráčala som sama po chodníku kde bola tma ako v rohu, dnes som sa nebála, v mysli som mala úplne jasno a krásne. Mala som hlavu plnú od jej myšlienok a rozmýšľala som ako začnem a ako skončím túto poviedku. A rozmýšľala som aj o tom, aký je život zvláštny. Len pred mesiacom som mala písať poviedku o tej istej osobe ale dej mal byť úplne iný.
A teraz? Akoby to bol život niekoho iného. Každý večer bola s tým koho mala strašne rada, a skoro každý deň so svojimi kamarátkami a kamarátmi.
Ja som dúfala že teraz je jej život aspoň o niečo krajší! Nie len o niečo! Ale o veľa!

A v ten večer som išla spať radostnejšia, lebo som sa začala učiť mať radosť z radosti iného. Aspoň o trošku menej egoistická!




FOR KLAUDI&LIGY...





prvá časť sa volá BAD DAYS? ...je aj tu na birdz

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu