Ale od jedného jarného mesiaca to tak nie je. Neposlúcha. Vôbec neposlúcha, nie je stabilné a nie je už asi ani moje. Zvykla som srdce deliť medzi milovaných, niečo ako keď Ježiš pri Poslednej večeri delil chlieb. Rozdala som každému niečo, niečo málo. Tak aby láska cirkulovala. Aby som žila, smiala sa a bola aspoň z časti takou aká som chcela byť. Pretože všetko bolo od istej rany od opačného pohlavia ťažšie. Mnohí hovorili, nemala si šťastie, stretla si prvého ktorý ťa sklamal, zlomil srdce, oklamal. Všetko išlo ruka v ruke a ja som mala jedinú možnosť, nezatrpknúť. Ale toto nemá byť o mojej ľútosti, ale o priznaní.
Som v koncoch, môj mozog ani duša, telo ani srdce nevedia, čo mám robiť. V hlave sa mi mieša toľko pocitov, hodnôt, spomienok, myšlienok a ku každej mám v priemere desať pre a proti. Lebo aspoň kúsok vášho ja musí byť realistické. Musí vedieť prečo áno a nie. Som ako vo virtuálnej hre, kde sa nejaký panáčik s radosťou postaví a beží k vytúženému cieľu, u mňa bol ten cieľ jeden človek, utekal a z čista-jasna ten hrdinský tvor nabúral do steny! Nejakej neviditeľnej steny, ktorá ho mala zastaviť, bola pomyselnou prekážkou. Udiera maličkou ale o to udatnejšou zovretou pästičkou o prekážku. Bližšie neidentifikovanú. Srdce mu búši veľmi silno až nakoniec prichádza o všetky sily, klesne na zem a jeho bezvládne telo necháva pracovať iba mozog, dušu a cit. Stav prežívania.
Najhoršia je neistota a istota zároveň. Lukáč v básni Paradoxon píše, že len z kyprej pôdy pochybností nám láska rastie. Čo je krajšie ako neistota a trúfalé odhadovanie citov toho druhého? Istota sa stáva nudným stereotypom, ktorý nebaví takmer nikoho, veď prečo aj. Akoby to nebolo v móde. Vernosť, stálosť alebo samotná láska. Iba obyčajný cit. Mňa by to bavilo, myslím obyčajný stereotypný život. Nejaká istota, aspoň jedna v živote. Ibaže pri tejto veci sa hrdinské reči musia skončiť, treba sklopiť hlavu, pozrieť na zem a zistiť alebo skôr pripustiť, že niekedy všetko nezvládneme samé. Potrebujeme obal, nejaký rám aby ochraňoval a zároveň držal všetky naše emócie pokope. Áno, potrebujeme nad sebou kontrolu, pretože inak sme ako rozbúrené more, ktorého vlny sa valia z každej strany a odrážajú sa od brehu a nakoniec sa s hurónskym treskom aj tak vrátia späť, kde patria - do mora. V konečnom dôsledku ubližujeme iba samé sebe, naše neuveriteľné emočné výbuchy blížia iba nám. My skrátka potrebujeme niekoho, kto upokojí hladinu. Potrebujeme chlapov. Po niekoľkých rokoch tápania a hľadania nejakého zmyslu chlapskej podstaty považujem túto teóriu rámovania emócií ako dostatočne (v)hodnú. Skôr alebo neskôr to priznajú aj najväčšie feministky na svete.
Už akoby s istotou tápam,
na bode zatratenia,
ľudskosť pomaly strácam,
úplne bez poznania.
Akoby som padala do tmy,
bez možnosti návratu,
Zakrývam oči i keď mám sny.
Veľmi sa bojím opratu.
Reakcie ľudí a ako ukazujú prstom,
krútia hlavami nad naším svetom.
Kráčam, premýšľam ako predísť pokušeniam.
V ľudskosti skrytým detským potešeniam.
Nikto nevie kedy a ako stratí súlad,
v zmysle mysle a okolitých svetských rád.
Nesprávam sa podľa pilierov morálky,
hádžem si pod nohy zlaté gorálky.
Balansujem v realite so zasneným bytím,
nepodstatnými vecami svoje súcno sýtim.
A nájdem žeravú guľu v srdci od Teba,
plynie to ako obyčajne, som bez seba.
Stav zamilovanosti je stále tým istým,
ľudia žijú normálne, ibaže niečo zistím.
Okús trpkú príchuť, sladkej pochúťky,
príď jej na chuť a zahoď pohnútky.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár