A stále to isté dookola. Plač, spevy, čierny dav a teplo. Spaľujúce slnko.
-„No výborne zase! Prečo my vždy niekam ideme keď je pekne! A najčastejšie na pohreb! Keď zomrela starká Žofka tak bolo 34 stupňov! “- bola som nahnevaná iní, ktorí mali prázdniny ako ja sa zaoberali tým čo si pobalia na dovolenku a o koľkej sa stretnú keď pôjdu na kupko a ja? Mala úplne iné povinnosti. -„Dobre zajtra mi ide o pol dvanástej autobus zo Žiliny, stačí? “- ukončila som svoje premýšľanie. –„Jasné, mama nejde do roboty ide im pomôcť pripraviť veci na kar. Pravdepodobne tam budeme obsluhovať.“- čo čakala, jasné mladá, šikovná- pomáhať treba. V pohode! Môžeš tam všetko porozlievať, pozhadzovať keď sa ti klepú ruky, nikomu to nevadí, hlavne nech sa všetci najedia a nech nikto neohovára. –„V pohode to zvládame. Takéto veci máme za sebou. Veď my sme z azbestu už ani city nemáme.“- postavila som sa z pohovky a smerovala k oknu. Nohy som mala holé, bolo leto, ale ako som kráčala po studených dlaždiciach bola mi zima. Zrýchlila som krok a smerovala som k malému koberčeku, ktorý som si nohou posunula ku oknu. –„Tak to hádam nie. Ja city mám- ešte, dúfam.“- nevnímala som čo mi povedala. Pozerala som von oknom. Pred oknom bolo ešte lešenie, fasádu robili len nedávno. Na dvore bol rozruch pri stole sedeli nejakí muži, ktorí stierkovali izby a práve mali obedňajšiu pauzu. A moja teta tam pobehovala s taniermi aby sa na obedovali, vlastne už sa najedli- taniere boli prázdne. –„Tak, o koľkej budeš zajtra doma? “- och, musím skoro vstávať. Jeden z troch chlapíkov si zapálil cigaretu, druhý sa pripojil tiež a posledný si obzeral ruky. Otočila som sa a chrbát som mala opretý o vnútornú parapetu.
-„Okolo pol dvanástej.“- môj výhľad sa zmenil pozerala som sa na krásne dubové schody.
-„Dobre. Kúp si niečo cestou na obed asi nebudeme variť.“- nie je problém- pomyslela som si.
-„To nie je problém. Dobre musím ísť ahoj.“-
-„OK. Ahoj.“- rozlúčila sa so mnou sestra. Položila som telefón na parapetu a kráčala späť k pohovke.
Každému v dome som oznámila prečo idem hneď domov, prečo sa nezastavím u starkej vo vedľajšej dedine a každý to samozrejme pochopil. Ako bolo v pláne o pol jedenástej som nasadla na autobus v Žiline. A o pol dvanástej som bola vo svojom rodisku - Považskej Bystrici.
Kým som však sedela v autobuse volala mi mamina:
-„Choď ku babke je tam jej mama. Ja tam potom prídem.“- čo? Nie o čom sa s ňou budem rozprávať?
-„Jasné. Idem.“- už začínala premýšľať ako by sa tomu vyhla.
-„OK. Ahoj.“-
-„Čau.“- zaklapla mobil. V mysli som si premietla prosbu: Pane, vyrieš toto za mňa, veľakrát si mi pomohol keď so nevedela ako ďalej. Prosím pomôž mi aj teraz. Ďakujem!
A tak som v pokoji vystúpila z výťahu- veď som o pomoc poprosila prečo by som sa mala báť? Zaklopala som. Nič! Ešte raz. Nič!
Automaticky som vytiahla mobil z väčšej kabelky. Vytočila som Babka- mobil.
-„Ľubka? “- ozval sa hlas, ktorý dobre poznám.
-„Babka? Kde si? “- opýtala som sa potichu, nemala som jej povedať že je mi to ľúto alebo niečo podobné?
-„Akurát sme odišli z môjho bytu ideme ku mojej mame.“- och, ďakujem! Pomyslela som si pred dverami s mobilom na uchu.
-„Dobre fajn. Ja len tak že skúsim či ste doma ale keď nie tak nič, veď zajtra sa uvidíme.“- prešla som k výťahu a privolala si ho.
-„Ja som nevedela že chceš prísť! “- mám málo kreditu! Začala som si podupkávať nohou, kde je ten výťah!
-„Ale veď to nevadí! “- chlácholila som mamu svojej mamy.
-„Dobre, ahoj! “- babka konečne ukončila hovor.
-„Ahoj! “- odzdravila som už do hluchého telefónu.
Tak toto Boh vyriešil zase za mňa- ďakujem!
A tak som sa spokojná vracala domov. Ako som prišla, veci som už mala nachystané a nielen ja, ale aj moja sestra a mama. Rozmýšľala som či si zoberiem kabelku- čo si chcem zobrať? Maľovať sa nebudem, mobil si neberiem, okuliare si dám na hlavu keby náhodou to slnko zašlo. A vreckovky? Nie, plakať nebudem. Mala som ho rada ale veď už bol staručký.
Teplo! Horko a sparno, pot mi stekal po chrbte. Obzrela som sa: ženy, muži a deti. Všetci v čiernom ovievali sa rukami- bolo im asi rovnako ako mne...
Pozrela som sa späť, teraz som nevidela to, čo predtým neboli tam ani muži, ani deti. Iba ženy!
Krásne ako ruže ale zvädnuté ruže, lebo boli osamelé. Radšej som sa pozrela na mamu ktorá sedela na pravo a nič lepšie som nevidela- znovu ženu, krásnu a krehkú ako porcelán. Horúce slzy jej stekali po lícach. Bolel ma pohľad na ňu a tak som pozrela na ľavo. A videla som to, prečo som tu bola. Muža, ktorý spal a ležal v obleku s ružou na hrudi ale bolo tu niečo čudné hrudník sa nezdvíhal ani neklesal- nedýchal jeho srdce prestalo biť. Bol veľmi bledý ale ako som sa na neho pozrela, spomenula som si na jeden okamih v mojom živote a bol spojený práve s ním.
Bolo to pri úplne inej príležitosti ako bola táto, bola to veselá oslava plná spevu, hudby, krásnych šiat, jedla a tanca. Tento muž vždy rád tancoval a mal vždy krásne tanečníčky. A v tú noc som mala aj ja tú česť.
Celá tvár mi horela. Plakala som. Mala som ju celú zmáčanú od sĺz. Môj zrak smeroval k oltáru. Keby som nemala Jeho, neviem čo by so mnou bolo. A nielen so mnou ale s veľa ľuďmi okolo mňa.
Viete, keď sa pozriete pred seba a v kostolných laviciach vidíte pred sebou samé ženy je to strašný pohľad. V tých amerických filmoch vždy nešťastné, uplakané ženy majú oporu- muža!
Som si takmer istá že by ma to tak nezobralo keby sa ma to netýkalo, keby to nebola moja rodina.
Začala som rozmýšľať nad úplne inými vecami ako je modlitba, ktorú odriekali všetci v a pred kostolom.
A prečo sme silné? Nie, zle položená otázka: A prečo musíme byť silné?
Podľa mňa je to celý proces.
Prvá vec je to že sme bez ochrany- bez tej fyzickej. Nemáme tzv. protectora (z angl. ochranca), a keď nemáme fyzickú ochranu nemáme ani psychickú pohodu. Tým nechcem povedať že sme bláznivé alebo niečo podobné- veď ako by ste sa cítili vy, idete po ulici všade vidíte ľudí a všímate si hlavne dvojice a spomeniete si na seba aká ste sama.
A z prvej veci vyplýva aj druhá- nemáme chuť sa „parádiť.“ A pre koho aj? Sme doma samé baby. Nemáme chuť sa maľovať, pekne sa obliekať, menej jesť aby sme mali super figúru.
Prejdeme k tretej veci, ktorá súvisí z druhou.
Každý človek chce spoločnosť, nie? A myslíte si že by sa niekto stretával, radil, zdôveroval, navštevoval takú osobu, ktorá sa o seba nestará? Asi ťažko!
A keby vás nikto nenavštevoval, nerozprával sa s vami a nemal o vás záujem aspoň ako kamarátku boli by ste úplne na dne. Jedných slovom stali by ste sa troskou žijúcou na zemi a to ešte nevypisujem katastrofické scenáre ako to, že by ste sa stali alkoholičkou alebo závislou na drogách, a ku smrti radšej ani nehovoriac.
A tak sme sa spoločne dostali späť na začiatok.
Prečo teda musíme byť silné? Jednoducho, preto aby sme prežili... A poviem vám nie je to jednoduché udržiavať sa krásna, milá a svieža len tak- sama pre seba. Možno ešte pre svoj „babinec.“
AMEN. Koniec modlitby. Dotkla sa ma ruka mojej mami a ukazovala mi že mám vyjsť z lavice, tak som sa postavila. Rukou mi naznačila aby som sa postavila ku dverám ona zostala stáť vedľa mňa a sestra sa zasa postavila vedľa mami. Nechápavo som sa na ňu pozrela. Pochopila to a tak mi pošepla do ucha.
-„Aby si tí starší mohli sadnúť.“- mohlo mi to dopnúť aj skôr. Až teraz som si všimla akí čudní ľudia sedeli v tej istej lavici ako my. Boli to dvaja muži- čo je u nás nezvyk. Nezdali by sa mi čudní niekde na ulici ale na pohrebe áno. Jeden z nich mal na sebe oblečené žlté tričko a druhý biele tričko. Čo sú to za ľudia že sa na pohreb takto oblečú. Muž v žltom tričku sa postavil a ten v bielom ho nasledoval.
-„Ten ujo ma nosil na krst.“- pošepkala mi znovu mama.
Zo vzhľadu som pochopila že to musel byť ten muž v žltom tričku, lebo ten v bielom bol veľmi mladý- pochopila som že to bol jeho syn. Starší muž podišiel ku mne a povedal mi:
-„Ja som tvoju mamu nosil ku krstu! “- mal krásny úsmev, taký starecký ale neuveriteľne úprimný. A nádherné modré oči, v živote som také nevidela. Pohladili mi dušu.
-„Vážne? “- povedala som s úsmevom na tvári, a dúfala som že je aspoň z polovice taký úprimný a nie silený ako ten jeho. Usmiaty prikývol, pozrel na mamu zo stálym úsmevom a nakoniec na moju sestru, potom odišiel. Aj ja som sa stále usmievala, otočila som hlavu smerom ku mame, ktorá sa usmievala tiež a zahliadla som aj Baju s nadvihnutými kútikmi úst smerom nahor.
Hlava sa mi vrátila späť do pôvodnej pozície a uvidela som rakvu, úsmev mi zamrzol. Nemôžem sa tváriť ako keby mi práve niekto povedal vtip, veď som na pohrebe! V tom som znovu na tele cítila maminu ruku.
-„Poď von.“- už po tretí raz mi mama šepkala do ucha. Prikývla som a nasledovala som mamu, pred ktorou kráčala Baja. Slnečný lúč ma oslepil tak som si automaticky stiahla okuliare z hlavy.
Znovu som uvidela tú masu ľudí v čiernom. Rodiny a ich deti stáli. A my tri sme len rýchlo prebehli okolo aby sme mohli ísť do auta.
-„Presne som to vedela! “- povedala mama ked bola ešte skrčená pod zadnými sedačkami auta.
-„Tie sviečky sú úplne roztopené! “- ach, nie! Postupne vyťahovala sviečky, jednu po druhej. Namiesto toho aby boli rovné ich vrchná časť bola ohnutá o 90 stupňov doprava. Okamžite sme sa všetky tri pustili do záchrannej akcie. Všetky sme vyrovnali, no bolo to platné asi tak na pol minúty. Kým sme stihli prísť do kultúrneho domu, kde sa konal kar boli všetky v tej istej polohe ako sme ich našli a za všetko mohlo to neznesiteľné teplo!
Po tom ako sme našich „odpadlíkov“- ktorí mali pôvodne svietiť- dali do svietnikov sme sa vrátili do kostola. Po smutnej rozlúčke sme odprevadili ďalšieho muža tam kde nie je ani plač, ani krik, ani smútok, ani žiaľ a kde bude môcť tancovať na veky večné.
-„Netušila som že dnes budem robiť ešte aj hasiča! “- skonštatovala som večer v posteli keď sme spoločne preberali dnešný deň.
-„Bola si akčná.“- pochválila môj zásah Baja.
-„Nakoniec to všetko dobre dopadlo.“- hovorila pokojne mama.
-„Zase raz sme to zvládli. Dobrú.“- zhodnotila som to celé ešte raz.
-„Dobrú“- odvetila mi moja staršia sestra.
-„Dobrú noc.“- zakončila minimálne dvojhodinový rozhovor moja mama.
Zoznam ľudí za ktorých sa mám modliť sa mi rozšíril v priebehu mesiaca o dve mená, aspoň je im tam veselšie. Prežehnala sa a začala odriekať slová, ktoré nás naučil náš Pán Ježiš Kristus...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár