Aj keď mi srdce bije v rukách neustále, nikto ho nevidí, necíti a ani nepočuje. So svojou kamennou tvárou počas pomyselného citového lámania chleba vždy zlyhám. Panebože, vždy zlyhám! Pár sekúnd po prehre so sebou samou a sklamaním toho druhého sa začnem trápiť a tápať, kde som opäť spravila chybu. V živote však nie je nič jednoduché, a tak namiesto zistenia, kde robím chybu, prídu vždy noví- iní. A ja? Nikdy nie som pripravená.
A ani oni nie sú. Lebo ma nepoznajú a nevedia koľko toho pre nich mám, koľko lásky ukrývam. Lenže nikto sa nepozerá do mojich rúk. S rozbitým srdcom stojím, čakám kým niekto príde. A keď príde, nedokážem presne slovami vyjadriť to, čo by som chcela, vedela a cítila. Iba stojím, ticho, bez slova, chcem sa usmiať, začať džavotať a v očiach mám iskry radosti. Ja to vidím a cítim, ostatní nevedia nič. Nepočujú, nechápu. Obzrú si ma a potom začnú hovoriť oni, vyrozprávajú sa a odídu. To sú tí zlí.
Ale niektorí sa snažia okresať ma. Áno, mňa. Nie srdce, lebo to nevidia. Nie som ľadová žena s nepríčetnou povahou. Mám iba občas bláznivé zvyky. Okresávajú človeka, namáhajú sa a ja by som im tak veľmi chcela pomôcť ale neviem. Sama neviem ako a čím to ide najjednoduchšie. Ale všetko vás raz prestane baviť, toto je dôvod. Nikto nevydrží, kto nemá spätnú väzbu, odmenu, hocičo...ak nereagujem, sme na začiatku kolotoča. A moje srdce? To stále kŕčovito zvieram v rukách.
Neverím nikomu, ani sama sebe, len mojim rukám, ktoré držia hŕstku pozostatkov citov a pocitov a emócií pokope. Neviem komu, kedy, za akých podmienok a či niekedy v živote niekomu dovolím zobrať si ho. Moje srdce. Ja ho chcem už veľmi niekomu dať, celé srdce zo srdca! Otázka je komu...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár