Môj Príbeh

Chladný vietor naráža na moje telo, no donútim ho ísť ďalej. S hlavou sklonenou a naširoko otvorenými očami to nie je príjemný pocit. Bojím sa však zavrieť oči čo by len na chvíľu. Viem, že tam uvidím jeho. Už len záblesk tvojej smejúcej sa tváre mi zabodne ten tupý kôl do srdca ešte hlbšie.

Do očí mi vytrysknú slzy.

Vidím ťa každý deň. Srdce jasá, šťastne sa usmieva a ďakuje Bohu, že ťa môže aspoň na takú krátku chvíľku vidieť. Ale rozum hovorí presný opak- utekaj, zavri oči, nemysli na neho. No obaja vedia, že je to len dopredu prehraná vojna. On ma nepozná.

Zastavím. Neochotne dvihnem hlavu, no ťažko sa mi orientuje, cez slzy takmer nevidím. Potrebujem byť sama. So svojimi myšlienkami.
Rozbehnem sa. Je mi jedno, že sa na mňa ľudia čudne dívajú. Vedela som, kam idem.

Som na mieste. S ľahkosťou som sa vyšplhala na vysokú skalu, ktorá niektorým pripomínala ťavu. Mám tu pekný výhľad.
Často sa pýtam otázky, na ktoré nikto nepozná odpoveď. Prečo ťa poznám? Prečo musíš byť vždy niekde blízko mňa? Prečo musím ľúbiť práve teba? Ako môžem na teba zabudnúť? Prečo sa ti neprihovorím? Odpoveď je jednoduchá- neviem. To je všetko.

Zvoní mi mobil. Spolužiačka. Nemám na ňu náladu. Chcem byť sama. Zruším ju a vypnem mobil.

Spomínam si na prvý deň, čo som ťa uvidela. Bol si pre skrinke, niečo si z nej vyberal. Zaľúbila som sa do teba na prvý pohľad. Pri pohľade na teba sa mi chcelo plakať. No i iného dôvodu ako dnes. Neexistoval čas ani ľudia okolo, dokázala som sa sústrediť len na teba. S úsmevom na tvári si odišiel. Nikdy na to nezabudnem.

Vybrala som si z tašky vreckovky. Slzy mi už tiekli potokom. Ale ja už nechcem plakať! Už nie!

Pár mesiacov som bola v pohode. Celé dni som stála na chodbe a čakala som na to, aby som ťa mohla zazrieť aspoň na pár sekúnd, kým pôjdeš na ďalšiu hodinu, či ku skrinke.

Ale potom nastal zlom...

Cez deň som vyzerala normálne, no ako náhle nastala noc a ja som ostala sama v posteli, plakala som. Plakala som každú noc. Kvôli tebe. A sebe. Nadávala som na seba, lebo som sa hnevala, že som k tebe neprišla. Nepozdravila ti, aj keď som poznala tvoje meno, nenapísala ti, aj keď som poznala tvoj nick. Hnevala som sa na seba za to, že sa príliš hanbím. Hnevala som sa na teba, lebo si si ma nevšimol. Viem, že som na to nemala dôvod. Ale vysvetli to môjmu srdcu!

Viezlo sa to so mnou viac a viac ku dnu. Snažila som sa hrať na šťastnú, uťahovala som si z neho. Aj zo seba. V duchu. No cez tiché hodiny to na mňa doľahlo zas. Kamarátkam do neušlo. Opýtali sa ma, čo ti je, ale ako na túto otázku mám odpovedať? Jasné, že som len surovo odvrkla „NIČ!“ a otočila sa im chrbtom. Došlo im to. Stačil len jeden pohľad na moju tvár. Do mojich očí.

Snažila som sa zaťať. Nemysli na neho! Hovoril hlas v mojej hlave. Ku koncu školského roka sa to zlepšilo. Cez prázdniny boli dni, kedy som na neho nemyslela vôbec. Myslela som si, že sa to skončilo.

Ale stále je tu začiatok roka.

Má triedu vedľa tej našej. Vidím ho ešte častejšie ako pred tým. Stále sa mi pri ňom rozžiari úsmev na tvári a srdiečko začne búchať, ale je to lepšie. Niekedy.

Teraz, ako tu sedím na chladnom kameni a už skoro nemôžem pohnúť prstami na rukách, si uvedomujem, že ešte nie je koniec. Bol, je a vždy bude mojím PRVÝM. Prvým chalanom, ktorý mi síce nepovedal tie dve nádherné slová, no ja mu ich hovorím stále. Aj keď ma nepočuje.

Ľúbim ho. Neviem, kedy to prejde. Možno nikdy. Ale zatiaľ je mi to jedno.

Utrela som si slzy a zoskočila z kameňa. Na zastávke som ho uvidela. Usmieval sa. A ja som sa usmiala tiež.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu