„Prosím sadni si to poslednej voľnej lavice Nakashima.“ Učiteľ ma chytil za plece a postrčil k lavici ktorú myslel. Snažil sa ukončiť tú trápnu chvíľku ticha, tak pre mňa, ako pre ostatných. Keď som prechádzala uličkou, moji nový spolužiaci sa odomňa odvracali. Vedela som čím to bude. Moje oblečenie nebolo zrovna moc normálne. Bolo to naozaj drahé značkové oblečenie a čo bolo ešte horšie, bolo to, že všetci okolo mňa mali na sebe školskú uniformu. Na mojej škole uniformy neboli povinné, bola to Súkromná škola na ktorej som si robila čo som chcela a kedy som chcela. Učili sme sa len do 14:00 a to sme mali ešte pomerne často skrátené vyučovanie. Toto bola normálna Štátna škola pre ľudí z normálnych rodín s nízkym platom.
Sadla som si do voľnej lavice ktorá stála pri okne a bola som celkom rada. Táto oblasť bola dosť upršaná, ale nevadilo mi to. Nikdy som nemala zrovna v láske teplo. Pozerala som sa z okna a snažila som sa byť čo najmenej nápadná. Nešlo mi to ja viem. Všetky pohľady som na sebe cítila aj keď som sa pozerala z okna. Hodina ubehla rýchlo a ja som bola rada že môžem rýchlo vypadnúť. Naozaj som sa ponáhľala tak som sa rýchlo postavila a začala si baliť veci. Bola som zmetená a bála som sa. Nevedela som čím to bude ale bolo to už raz tak. Slzy som mala na krajíčku a ani som si nevšimla kedy sa mi zošmykli dolu po líci.
„Neplač hneď v prvý deň, je to trápne.“ Slzy mi zahmlili oči tak som nič nevidela len som cítila na svojej dlani niečo hebké. Zdvihla som to k očiam a videla som krásnu hodvábnu vreckovku. Otočila som sa aby som videla kto mi ju podal, ale už bol fuč. Utrela som si oči, zbalila veci a rýchlo som utekala z triedy. Kedže som prišla na poslednú hodinu tak som sa mohla vybrať rovno domov, ale musela som si ísť vyzdvihnúť moju novú školskú uniformu. Bola som stratená už len z toho pohľadu na tú dlhú chodbu. Ako tu mám nájsť kabinet učiteľa Konamuchi? Mal mať prichystanú uniformu aj všetky potrebné veci k tomu. Aj by som sa niekoho spýtala ale decká na chodbe sa mi vyhýbali.
„P-p-prepáčte!“ Vytiahla som zo seba nasilu, ale bolo to také tiché že to nepočul asi ani ten kto by stál tesne vedľa mňa.
„Áno?“ Niekto za mojím chrbtom sa ozval a ja som sa tak vyľakala že som pustila tašku z ruky. Všetko čo som mala v nej mi vypadlo. Začala som to zbesilo zbierať a pomedzi to som chcela zistiť čo sa dalo. Neznáma ruka mi podala učebnice a ja som sa rýchlo postavila. Tá neznáma osoba stála stále za mojím chrbtom tak som nevidela do tváre. Bála som sa otočiť tak som tam len stála.
„P-p-PROSÍM! Mohla by som sa spýtať..“ Vyhŕkla som tak moc nahlas že o sekundu neskôr som to začala ľutovať pretože všetci zízali na mňa.
„Kabinet profesora Konamuchi je na konci tejto chodby. Na dverách je jeho meno.“ Odpovedal mi na nevyslovenú otázku. Držala som svoju tašku pritisnutú na hrudi a vlasmi si skrývala tvár. Moje srdce búšilo tak nahlas z toho že ma niekto oslovil.
„Ako viete že hľadám kabinet profeso...“
„Ja ti proste len čítam myšlienky.“ Zašepkal mi ucha a ja som cítila jeho teplý a pritom mrazivý dych. Stála som ako prilepená a po necelej minúte som sa pomaličky a váhavo otočila. Zdvihla som hlavu ale nik tam nebol.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE !!!
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
bublinka113
16. 8.augusta 2010 02:03
Napíš svoj komentár