špičkami prstov prechádzal po matnej obálke.
bola tučná, priam neprirodzene.
čepel kuchynského noža sa hladko dotkla otvoru a klzkým pohybom sa mu ju podarilo otvoriť.
nemal to robiť. nemal voliť menšie zlo. teraz je už neskoro.
do uší sa mu dral zvuk nástenných hodín.
TIK-TAK.
tmavá miestnosť. pár smaragdových očí.
klbko. nie, to nemôže byť klbko. to musí byť človek.
to nie je možné. to nemôžu byť jeho výjavy.
zostrojil im pohreb predsa. boli na ňom všetci. i lobotómisti.
ich vzlyk sa niesol až k ušným lalokom. nie, k očiam nie! iba k ušiam. nech nepočujú to zlovestné ticho!
tlak povoľoval. z bleskurýchleho rytmu sa ukolísal na optimum a pripomínal pomalé, ťahavé staccato.
podvedome pocítil nutkanie spať. už sa nikdy neobhliadnuť.
prijať svoj údel.
opojený pocitom predčasného víťazstva rezignoval. hľadal oporu. svoje príbehy rozprával hluchým stenám, soľným stĺpom a jednému zo svojich šiestich šepotajúcich hlasov.
započúvali sa. boli to trpezliví poslucháči.
svoju latenciu nikdy neskrývali. rádiotelefonicky vysielali frekvenčne nezachyteľné signály.
zžil sa s nimi. s pocitmi.
ale najradšej zo všetkého mal ondatru pižmovú.
neznášal polyvinylchlorid.
zložil potápačské okuliare, zastierali mu podvodný obzor. preplával životom, až kým ho nevypľulo na breh.
dýchal. cítil. vnímal.
hodinová ručička sa blížila k polnoci a on držal v jednej ruke prázdnu obálku a v druhej tlčúce srdce.
na tvári sa mu zračil úsmev. tentoraz už nie strojený. nahmatal ľavú polku hrude, pritisol si ho k nej a pri nepravidelnom rytme búšenia sa ponoril späť do svojich vidín.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár