Písať? A to už na čo? Všetci sme odroda skazeného boja, ktorý aj keď píše, kričí, skončí sa zle. Z minúty na minútu uhasína svoje rozkoše. Pusťme sa do nej. Ruky ma zviazané. Čaká až ju znásilní doba, ktorá vyjebe s každým. Priňuchaj si k jej krvi,
nie ja,
to ty budeš prvý.
Ak ťa raz zdrapi za vlasy. Uhneš jedine tak pohľadom. Tak utopme sa v alkohole. vtedy sme šťastný. Neuvedomujeme si.
Vtedy sme šťastný, že sme. Tak iba to nám nechajte. Pohárik utrpenia vypije utrpenie ďalšie. Tak foter, udri si so mnou. Zbime moju dušu spoločne. Ak jediná láska, ktorú mám, leží na prahu bolesti. Naučil si ma zrovnať zo zemou všetko, čo mi stojí v ceste, tak zrýchlime tempo, Pime rovno z fľaše. Veď aj tak vlak spomaliť nemôže a prejde ju tak, či tak.
Udri si do tej tváre, ktorá stále klame. Lebo sa ti otočím chrbtom. Buď hrdina, ktorý na konci deja umrie so mnou. Lebo ak to neurobíš, ten balvan, ktorý držíš na plagáte premiéry, ťa privalí. Sľubujem, všetká krv v izbe, bude patriť mne. Bijem sa do hrudi, že ja nie som tvoj syn. To, že pijem z tej istej fľaše ako ty, zo mňa nerobí kreténa. Pribi ma nad krb, nech vieš, že vo svete nerobím neplechu. Vypchaj ma, nech vieš, že ťa nepreklínam. A duša, ktorá poletí naproti výčitkám, ti nedá spať. Triezvem. Som mucha v tvojej sieti. Si vdova. Namotávaš si ma ako svoju obeť. Radšej umrieť ako splynúť s pavučinou zákernosti.
Maj do čerta svoje medze. Sám si čert, tak sa vráť do pekla

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár