Mala som to urobiť už dávno...

Niektoré rozhodnutia sa snažíme oddialiť, utekať pred nimi a myslíme si, že nás nedoženú. Strašne dlho som to dusila v sebe a mala som to už dávno dostať von. Urobila som to trochu až včera v noci, keď som išla po tmavej ulici a teraz. Prvýkrát o tom píšem a dávam to von, lebo už musím.
V živote mi ublížilo už viac ľudí, chalanov, ale neublížil mi ešte nikto tak veľmi a tak do hĺbky ako on. A ani neublíži. Aspoň v niečom má prvenstvo. Nie, neliečim si tu krátkodobé blbé nálady, nie som žiadna emo girl, ani ma neodkopol chalan. Povedala som si, že musím s tým von.

Na začiatku som nechápala čo sa deje. Mala som „láskou“ (ak sa to dá tak vôbec nazvať) zaslepené moje oči a ospravedlňovala som ho. Keď na neho povedal niekto v tej súvislosti zlé, bránila som ho. Raz som počula jednu vetu. „Ty to raz pochopíš.“ Prešiel čas, zdalo sa to ako celý život a ja som to pochopila. Až moc dobre a bojím sa, že nie ešte celkom úplne a pravda je ešte horšia, ako si myslím. Z lásky to prešlo do nenávisti. Nie je to tak ako keď nenávidím kapustu, alebo babu ktorá mi chcela prebrať chalana. Nie, toto je divný cit a nikdy som ho necítila. Pri myšlienke na neho mám na tvári zrazu iný výraz a sama som sa minule zľakla, lebo moje myšlienky boli zlé... Nepatrili usmiatemu dievčaťu a ja som si v nich priala všetko len to zlé. Včera v noci som sa pozrela do môjho odrazu vo vchodových dverách. Nečakala som, že tá nenávisť je tak vidieť zrazu. Možno to bolo tým, že mám jasno v tom, čo momentálne chcem...
Keď som vždy ťa videla po dlhšom čase, vrhla som sa ti okolo krku a tešila som sa na ten deň, kedy ťa zas uvidím. Pomaly, časom, keď si mi čoraz viac ubližoval svojím chovaním to prešlo len do „Ahoj“ a teraz keď som bola s tebou naposledy som sa na teba ani nepozrela, aj keď sme boli skoro vedľa seba a už som nepovedala ani to „Ahoj.“ Ani neviem čo si mal oblečené.
Neviem či si to pochopil. Raz, presne si pamätám na ten deň... Bol to krásny deň a ja som bola šťastná. Ale potom som počula tvoj hlas a zas som vedela čo sa deje. Radosť z tvojho príchodu sa premenil na strach a dúfala som, že neprídeš. A keď si neprišiel, aj tak som ťa čakala a vyzerala, či sa náhodou neobjavíš.
Presne si pamätám na ten jeden zvuk a koľkokrát som sa prebudila zo sna, lebo sa mi zdalo, že ho zas počujem. Srdce mi búšilo a ja som sa započúvala do tmy bytu a sama seba som utešila. „Bol to len sen, tie kroky, ten zvuk, nie sú tu.“
Nikdy som nikomu o tom nepovedala. Plakala som na dozvukoch. Kamaráti si zas mohli šuškať, že veď som to ja. Nevedeli prečo to bolo. Samozrejme, pili sme, išla som si hore ľahnúť, lebo som sa nechcela opíjať ďalej a pozerať sa na niekoho, kto mi bol blízky, ako mi pripomína... Ležali sme hore, bola tma, chcela som ísť spať. Zas som počula ten zvuk. Dvere sa otvorili a stál tam on. Tak veľmi mi ho pripomínal a ja som si uvedomila, že ďalšia osoba, ktorú som ľúbila urobila to isté...

Nechcem týmto povedať nič duchaplné, len som to chcela dostať von, preč zo mňa a z mojej hlavy. Som už dospelá a keby som mala dve priania, viem presne, o čom by boli. „Chcem sa dostať na vysokú a .... Už nikdy, ale naozaj nikdy v živote ho nechcem vidieť.“ Keď sa mi splnia obe želania, budem šťastná a konečne poviem. „Mám sa naozaj dobre.“ Bojím sa, že urobím nejakú blbosť, našťastie je to len v mojej hlave. Zatiaľ...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu