Vždy má všetko svoj začiatok.
Vždy všetko nejako začína. Nič sa nedeje len tak a ja za tých pár rokov, čo chodím po tomto svete, som toho presvedčenia, že niektoré veci sa jednoducho dejú a nezmeníme to.
Aj keby sme chceli.
Keď som bola o niečom presvedčená, vedela som sa za svoj názor aj pohádať.
Vedela som si stáť za svojím, nech sa dialo čokoľvek. Ale časom som zistila, že na niektoré veci jednoducho človek nemôže mať názor, kým si to nezažil.
Niekto nemôže rozprávať o potratoch, kým neotehotnel. Či už plánovane, alebo nechcene.
Niekto nemôže rozprávať a poučovať o závislosti, kým jej neprepadol.
A niekto nemôže tvrdiť, že by v živote svojho partnera nepodviedol, kým nebol pokúšaný.
To posledné platí aj na mňa.
Vždy som ľúbila celým mojim ja. A bola som presvedčená, že láska je niečo posvätné, niečo čo by si mal človek vážiť, chrániť a uctievať.
Ale čo je potom vášeň? Pánom lásky, alebo jej podriadeným?
******************************
Môj príbeh sa začal vtedy večer. Keď som prvýkrát podviedla svojho chalana. A vôbec som nemala vtedy výčitky svedomia a ani som mu to neplánovala povedať. Nevidela som na to dôvod.
„Bol to len bozk.“
Tým som sa utešovala pri zlom pocite, že klamem milovanú osobu. Nakoniec som aj tak prišla k záveru, že vlastne robím len dobre že mlčím a nebudem môjmu drahému zbytočne ubližovať.
Človek si vždy nejako sám pred sebou obhajuje svoje konanie. Aby utíšil hlas svojho svedomia.
Kamil ma naposledy pobozkal v ten večer, keď ma odprevadil na internát. Odvtedy sme sa nestretli, ani sme sa nerozprávali. Neozval sa mi a ja som to ani nečakala a ani mi to nevadilo.
Párkrát som ho v škole videla, ale vždy som sa zľakla a išla preč. Myslím, že on ma ani raz nevidel a ja som bola rada. Potrebovala som si to dať v hlave do poriadku a vyhnať si ho z hlavy.
Ešte pár dní a nocí som mala pred sebou v hlave ten obraz, nikdy som nikoho nezažila, že by ma tak bozkával. Nikto mi ešte tak spaľujúco nepozeral do očí a mňa to zmiatlo. Preto som to v ten večer urobila..
Nestretli sme sa asi mesiac, aj keď chodíme do tej istej školy. Vždy sme sa nejako tesne minuli a mohla som za to aj ja, že som si vždy zvolila cestu mimo neho.
Pomaly som zabudla na to, že sa niečo stalo a dala som si to v hlave aj v myšlienkach ako tak do poriadku aby som myslela len na toho, na koho mám myslieť. Na osobu ktorá ma čaká doma a ktorú milujem.
Bolo tesne pred skúškami a mali sme voľnú hodinu. Potrebovala som si dopísať pár prednášok od spolužiačky a ona zas potrebovala niečo odo mňa a tak sme sa vybrali do jedálne, kde bývajú voľné stoly. Vtedy som tam uvidela Kamila.
Sedel o pár stolov ďalej a keď som ho uvidela, hneď som automaticky uhla pohľadom.
Ale ten jeho som cítila na svojom chrbte. Celý čas ako som sa tvárila, že počúvam, čo mi spolužiačky rozprávajú som cítili, že sa na mňa pozerá. Nemala som odvahu sa otočiť.
V bruchu som cítila to chvenie, lietať motýľov a keď som si od spolužiačky opisovala poznámky, tak sa mi triasli ruky, že som musela s písaním prestať.
Keď Kamil so svojimi kamarátmi odchádzal, išli okolo nášho stola a ja som vedela, že sa nemôžem a hlavne ani nechcem tváriť že ho nevidím.
Pozrela som sa na neho, on na mňa, usmial sa a pozdravil ma.
Usmial sa krásne. Nie nasilu, ale tak ako sa usmejete na niekoho, koho radi vidíte.
A ja som celý deň počas vyučovania mala pred očami jeho úsmev.
A vedela som, že keby ma zavolal von, išla by som.
Súhlasila by som aj keď viem, že to nie je správne.
Človek je tvor zvláštny.
Málokedy robí to, čo je správne.
Ale robí to, čo chce, po čom túži, ani nevie prečo.
Robí veci o ktorých vie, že ho raz dostanú...
Dostanú tam, kam sa dostať nechce... Vášeň... Je silnejšia ako rozum a všetky vedy sveta.
Vtedy, keď som tam zostala sedieť a aj po vyše mesiaci som bola mimo z chalana, ktorého som ani poriadne nepoznala som sa pýtala sama seba:
„Je možné jednu osobu milovať, zbožňovať a cítiť sa pri nej bezpečne a zároveň pri inej osobe pociťovať vzrušenie, napätie, bolesti brucha a trasenie rúk?“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mozne je vsetko