Prečo ľudia podvádzajú milované osoby?

3. časť

„Zlatko, držím ti palce a budem na teba celý čas myslieť. Hlavne nebuď nervózna.“ Usmial sa na mňa Michal a pohladil ma po tvári.
Sedeli sme u neho v aute na parkovisku pri škole. Ja som bola nervózna, lebo to bola moja posledná skúška. Michal mi už predtým sľúbil, že ma tam zavezie, po skúške sa stavíme na internáte po všetky moje veci a oslávime koniec môjho prvého roka na vysokej škole. Bola som mu za to naozaj vďačná, pomohol mi tým a kým som vystúpila z auta, pobozkal ma a pevne objal. Pomohlo mi, keď som cítila, že je pri mne a verí, že to zvládnem.
„Potom mi zavolaj ,keď pôjdeš zo skúšky, stretneme sa tu, ja sa zatiaľ pomotám po meste.“ Povedal mi, keď som vystupovala.
Mala som oblečenú sukňu a obuté topánky na vysokom opätku a videla som, ako si ma Miško premeriaval a usmieval sa na mňa.
Usmiala som sa aj ja, lebo väčšinou chodím v botaskách a ja na ňom vidím, ako sa vždy poteší, keď sa oblečiem viac žensky.

Vyšla som na vrchné poschodie, kde sme mali mať ústnu skúšku z filozofie a kým som tam vyšla, preklínala som svoje rozhodnutie vyzerať ako cica mica. Botasky majú predsa len svoje čaro.

Sedela som na tej chodbe asi hodinu a ešte stále som nebola na rade. Skúšal nás ústne a nenormálne dlho mu to trvalo, kým sa s každým porozprával a pofilozofoval.
Išla som si teda na prízemie kúpiť do bufetu niečo sladké. Keď som nervózna, sladké je mojou jedinou útechou. Stála som v rade a zrazu ma niekto za mnou pozdravil.

Bol to Kamil. Znova sa mi rozbúšilo srdce a znervóznela som. Videla som, ako si ma premeral, usmial sa na mňa a ja som sa cítila ako keby som tam zrazu stála nahá.

„Tak ako Lindi, koľko skúšok ti chýba?“
„Dnes mám poslednú skúšku z filozofie, tak som trochu nervózna a potrebujem niečo na upokojenie.“ Odpovedala som mu, vypýtala som si kávenky, zaplatila som a išla som preč.
Keď som išla po schodoch, pomaly (ako mi to moja obuv dovolila) smerom na vrchné poschodie, niekto ma chytil za ruku.

Bol to zadychčaný Kamil, musel po mne utekať. Chytil ma za ruku a potiahol ma smerom do chodby na prvom poschodí.
„Poď so mnou.“ Povedal skoro šeptom a ja som nechápala čo takého dôležitého chce, že by som mala kvôli tomu zmeškať skúšku.
Ponáhľal sa a na konci tej chodby otvoril dvere do jednej z tried.
Trieda bola prázdna a keď som s nechápavým výrazom na tvári vošla, zatvoril za nami dvere.

Oprela som sa o stenu pri dverách a pozerala na Kamila. On tam len stál a pozeral mi do očí.
„Kamil, je niečo tak dôležité, čo si mi nestihol doteraz povedať, alebo čo si mi nemohol povedať na chodbe pred všetkými?“
Keď som to dopovedala, konečne sa pohol. Prišiel ku mne, rukami sa oprel o stenu za mnou a ja som znervóznela. Pozrel sa na mňa a ja som pochopila o čo mu ide. Vedela som, čo bude nasledovať, ale nezmohla som sa na jediné slovo, na žiaden odpor či protest proti tomu, aby sa takto so mnou zahrával.
Pobozkal ma a ja som mala zrazu pocit, že všetka tá nervozita zo mňa opadla. Od toho večera, kedy ma prvýkrát pobozkal ubehli skoro tri mesiace, kedy sme sa len náhodne stretávali v škole. Žiadne sms, ani spoločné telefonáty. Správal sa ku mne ako keby sa nič nestalo a ja som robila to isté.

Ale zrazu som s ním bola zavretá v jednej prázdnej triede, zatiaľ čo moji spolužiaci čakali na skúšku a zatiaľ, čo ma môj chalan čakal niekde v meste, aby sme išli spolu domov.
Ale neodtrhla som sa od neho, nevynadala som mu, ani som ho nepoprosila, aby to už nerobil.
V tých bozkoch bola vášeň a chémia, ktorú som medzi nami cítila od toho večera, kedy sme sa spoznali, bozkával ma jemne, nežne, no zároveň tak vášnivo...
Pohladil ma po nohe a mne prešiel mráz celým telom. Cítil to a na chvíľu prestal a len sa mi zahľadel do očí.

„Ty sa trasieš.“ Povedal potichu a pobozkal ma na krk. Ja som privrela oči a zabudla som, kde a s kým som.
Ale ďalej nepokračoval. Neviem koľko sme tam boli, neviem koľko sme sa tam bozkávali a bolo mi to jedno.

„Po tomto som túžil od toho večera, kedy som ťa pobozkal naposledy. Ja som ťa jednoducho nemohol nechať ísť preč na celé mesiace bez toho, aby som ťa ešte nepobozkal. A ja viem, že ty si cítila to isté. Videl som ako si sa na mňa vždy pozerala, keď sme sa náhodou stretli, videl som, ako si sa robila, že ma nevidíš, keď si ma náhodou zazrela v škole...“
„Ale...“ Povedala som a zrazu som sa zasekla. Ako ma mohol tak prekuknúť?

Nič sme si nesľúbili, nedohodli sme sa, či sa vôbec niekedy ešte stretneme a tesne predtým ako som vyšla z triedy ma ešte naposledy pobozkal a pošepkal mi do ucha.
„Budeš mi chýbať.“
Nič som mu na to nepovedala, len som sa za ním obzrela, on tam stál, usmieval sa na mňa a znova si ma pohľadom celú premeriaval.

Zatvorila som dvere a jeho som tam nechala, nepotrebovala som, aby nás niekto spolu videl, stačilo, že nás spolužiaci videli v ten večer na diskotéke a odvtedy sa stále vypytovali ako to medzi nami je.
Nikomu som nič nepovedala, to čo sa dialo medzi Kamilom a mnou sme vedeli len mi dvaja a moje vnútro. Čím menej ľudí to vedelo, tým bola menšia pravdepodobnosť, že sa to dozvie Michal.

„Preboha, kde si bola?“ Povedala mi spolužiačka, keď som prišla na chodbu, kde sme čakali na skúšku?
Pozrela sa na hodinky a potom na mňa.
„Išla si na chvíľku do bufetu a si preč skoro hodinu! Už budeme na rade, nemôžem ti tu držať miesto donekonečna.“
„Zdržala som sa, stretla som v bufete bývalú spolužiačku a zakecali sme sa.“ Povedala som hneď prvú vec, ktorá ma napadla.

Skúšku som nakoniec urobila.
Vytiahla som si otázku, ktorú som vedela najlepšie a neverila som šťastiu, aké ma stretlo.

Keď sme už všetci išli odtiaľ, zavolala som Michalovi, že to je už vybavené a môže prísť po mňa pred školu. Išla som trochu po ostatných, keď som telefonovala. Zložila som a môj spolužiak na mňa čakal.
„Bola si s Kamilom, však?“ Zostala som len prekvapená a až potom som sa zmohla na odpoveď.
„Čo ťa to napadlo?“
„Bol som v bufete počas tej hodiny, čo si bola preč a nikde v okolí si nebola. Uvidel som v jedálni kamošov, tiež majú dnes nejaké skúšky a pýtali sa ma, či som v bufete nestretol Kamila, lebo že zrazu odbehol do bufetu a nič im nepovedal.“
Nebolo potrebné mu klamať. To on ma vtedy večer s Kamilom zoznámil, vedel o všetkom a tak som nezapierala a dúfala, že si to nechá pre seba.

„Vieš, ja ťa nebudem poúčať, ani ti dohovárať, ale poviem ti len jedno. Mám ťa rád a ty si bola posledný človek o ktorom by som si myslel, že dokáže takéto niečo robiť milovanej osobe. Kamila poznám. Nemá núdzu o nič. O peniaze, o kamarátov a rád sa hrá.“

Vtedy som prvýkrát pocítila výčitky svedomia. Alebo presnejšie. Hanbu. Hanbila som sa, že aj keď som vedela, že medzi mnou a Kamilom nebude nikdy nič vážnejšie, aj tak som nič neľutovala.
Lebo mi to tak vyhovovalo. Keby to bol chalan, ktorý by to bral vážne a hneď sa do mňa zaľúbil, nastali by komplikácie.

Lebo ja už mám osobu ktorú milujem. Áno, ktorú napriek všetkému milujem.

 Vymyslený príbeh

2 1 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu