Stalo sa vám, že ste si pripadali klišé? Robím to, čo všetci okolo mňa. Hovorím podobne ako oni. Nosím veci ako oni. Pijem a fajčím to, čo oni. Môj okruh priateľov sa ponáša na ich. Rovnako ako oni aj ja kladiem šupky z pomaranča na kraj stola a dávam si do kávy veľa cukru. Nechal som sa ostrihať, aby som zapadol. Ohrýzame Koh-i-noorky, keď lúštime sudoku. Tlačím sa do emhádečky s ostatnými aby som náhodou dve zastávky nestál. Nacvičeným pohybom vyťahujem kartu a platím coca-colu a noviny. Nezaujíma ma politika, zdravý životný štýl, ani showbiz ale sudoku a športová príloha, ktorej výsledky som včera započul v autorádiu. V jesennom farbami teplom tichu obyčajná veta obyčajného človeka zmení smer mojich úvah. Ja som predsa jedinečný a neopakovateľný unikát...Ostatní sa správajú ako ja...Oni robia to, čo ja. Bojím sa opýtať, či sa opičia, alebo som im príkladom, a preto len skonštatujem sám pred zrkadlom v kúpeľni, že každý sme obrazom niekoho či niečoho...Nikto z nás nemôže a už pravdepodobne ani nevie byť sám sebou, pretože z každej strany nás obmedzujú zákazy, príkazy. Chýbajú nám dovolenia, aby sme opäť pocítili tú prirodzenosť a slobodu...Už sa nechcem správať obmedzene. Nechcem viac dovoliť, aby moje snahy boli kontraproduktívne, preto si teraz doprajem, niečo čo som si ešte nikdy...Dýcham, parazitujem, učím sa, padám a vstávam pod pseudonymom. Dokonca aj môj strach zo sklamania a bolesti je anonymný, ale o to viac realistický. Chcem prekonať sám seba vysloviť obyčajnú vetu obyčajného človeka a signovať svoje konanie nemiznúcim atramentom.

Celé klišé, ktoré ma tvorí, sa líši jednou jedinou maličkosťou, ktorá je zároveň tou najväčšou vecou, aká sa mi kedy stala. Pískam si melódiu a opakujem obyčajnú vetu obyčajného človeka. Vystúpil som z anonymity a doprial si ten nádherný pocit....Ak v ňom cítite vyznanie lásky, možno sa až tak nemýlite...Váš Oliver S.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár