Hviezdy sú viditeľnejšie, než kedy predtým. Droga začala účinkovať. Už je noc. Dlhá a hlboká... Ale to predsa nevadí. Prízraky sa stretávajú výlučne po polnoci. Rozpíjajú sa v nočných uliciach popretkávaných červenomodrými húkačkami, ohraničených nekonečne vysokými starými ponurými budovami a dúfajú v to, že budú nevidené, že zostanú navždy zabudnuté. Buď v to, alebo v presný opak. Rozchádzajú sa až nad ránom za svitania a odchádzajú prvou električkou. Každý iným smerom. Neprebudia sa pred poludním...

Električka, metro, stanica metra... nič nechodí... blikajúce chladné svetlo bzučí ako sršeň na smrteľnej posteli a striekačky nevydávajú žiadny zvuk. Bežný postup. Vylúčené. Tie modré žily, ktoré vidíš pod papierom mojej bielej pokožky slúžia inému účelu. Fakticky. Nevidíš snáď? Tie stopy nie sú po vpichoch. Dnes sa nedočkáš červenej. Pozri sa lepšie.
Sú modré...
modrá krv.
Prázdnou stanicou sa ozýva vlhkými stenami zmenený cynický smiech. Koľká dekadentná bolestivá irónia. Prichádza rachot. Neskutočne vzdialený.
Nakláňanie sa nad kovovým zápachom koľajníc a skúmanie tej čiernej prázdnoty, ktorá nakoniec pohltí všetko mi spôsobuje závrat.

Metro, autobus, autobus, autobusová zastávka.... a jedna temná ulica. Prinajmenšom v noci. Za ňou už nič. Len cintorín, polia a les. Kandelábre sú už kilometre za mnou. Stojím pod jediným osamoteným stromom a zo severovýchodu sa na mňa škerí tá najjasnejšia Cassiopeia. Moje privátne nebo. Škerím sa späť. Neviem koľko času prešlo od môjho posledného stretnutia s civilizáciou. Ignorácia toho, že mi moja čelná kosť alarmujúco oznamuje, že by sa najradšej rozletela na kusy mi príde ako najideálnejšie riešenie situácie. Akokoľvek by čas plynul pomaly ani o tisíc rokov by ma nenapadlo priznať si koľká bije. Ležím bezvládne na starej kamennej studni a rozpíjam si zrak v svetoch vzdialených stovky svetelných rokov. Obsahujem ich svojím vedomím... nesmelo a pomaly. Veď to už je položka. Nemôžeme naraz zhltnúť celú oblohu, miláčik. Nebolo by to fér. Baví ma ako sa rehoceš významu toho slova.
Smej sa naďalej.
Všetkým pojmom
zlu
mne
smej sa všetkému
všetkému, čo neexistuje...

Divným smerom otáčaš tým smiechom oblohu. Zvláštnymi cestami vedieš môj časopriestor. Tisíce pikosekúnd prebehlo v jedinom momente. Ale kto som ja aby som určovala, koľko trval. Zrazu akoby si tu nebol. Nechal si mi len slnko zaseknuté v zenite. Na 20 sekúnd, minút, alebo desaťročí. Nikdy som sa ťa nepýtala na dôvod... Páčia sa ti spálené rany na alabastri z ktorého som vyrobená? Hrdlo mi vyschlo na kameň. Už sa ani nemôžem nadýchnuť toho prachu stúpajúceho zo spálenej zeme. Do prázdnych očí mi žiari horenohá fatamorgána. Nečuduj sa, že ich nemôžem zavrieť.

Strácame sa v siločiarach pravdepodobnostných polí? Splývame opakovane na dne singularity? Už si tam bol, ale pamätáš sa ako tam chutí vzduch? Ja nezabudnem.

Nespútaná elektrina pretína trojrozmerné svety oblakov pohlcujúcich slnko. Ako sa ti páči teraz? Hromobitie prichádzajúce s tým najkyslejším dažďom. Ako sa ti páčia roztrhané gázové záclony môjho vysušeného kedysi balzamovaného príbytku? Moja prázdna múmia.

Cítim ťa.
Ešte stále.
Počujem ako vdychuješ vôňu mojich dažďom zmáčaných čiernych vlasov.
Čiernych ako tvoja pokožka.
Prinášaš mi čašu naplnenú po vrch. Čo je to tentokrát? Yperit, alebo sarín? A nestačí dýchať? Náš kryštálový luster skončil spolu s Mesiacom v čaji. Rozbitý. Do mojej írskej kávy si v živote kávu nedal. Všetko viem, ale poslušne pijem, až do dna. To nie je láska, drahý. Kde by sa zrodila? Snáď nie v stovkách tých skládok miliónov zhnitých jabĺk.
Egocentrizmus?
Alteregocentrizmus?
Dúfam, že nie si zmätený mojou zidealizovanou syntézou myslenia.
Nie som niekto.
Som hračka.
Sme hračky.
Rozsypané po zemi...

Čo si mi to dal? Moje vyvrhnuté vnútornosti sú zrazu porozťahované medzi hviezdami.
V pravej ruke mám Deneb a v ľavej Vegu a predsa nie som Orfeus. A ako to, že na miesto môjho srdca sa usídlil Vespertilio? Kupola žiarivých zmäteností je zrazu neznáma. Definitívne som stratila zem pod nohami. Ak tam ešte vôbec je, stavila by som sa, že mi ich spaľuje Altair.
Intergalaktické ukrižovanie.
Intragalaktický bod referencie.
Zlato, posrali sme nočnú oblohu, ale neskutočne.

Už nenapredujeme pre návrat. No ja sa aj tak vraciam späť. Uvidíš.

Nezmyselná snaha
dostať sa na druhú stranu
toho obrovského hologramu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
qirqi  25. 7. 2010 22:24
!!!!!!
Napíš svoj komentár