Áno aj ja som to urobila!
Lebo po dlhých rokoch boja sa našiel protivník,ktorého neviem dať "dole" a už úprimne nevládzem a ani nechcem bojovať.
A je to už niekoľko dní čo moju utrápenú dušu pohltila temná ničota a necítim nič len smútok,chlad a potrebu plakať a spať...
Nedokážem ráno vstať a večer ísť spať...nemám potrebu jesť,len piť kávu po ktorej sa mi aj tak chce zvracať...chcem si otupiť zmysli alkoholom,ale potom pociťujem ešte väčšiu prázdnotu a potrebu plakať...chcem len byť sama v tmavej izbe zachumlaná do deky,spať a nevnímať okolitý svet...nechcem nikoho počuť ani vidieť...nechcem už nosiť ten falošný úsmev a tváriť sa,že je všetko v poriadku...
Ale predsa si tu TY!
Jeden jediný človek,ktorého aj v tomto stave túžim objať,lebo to jediné mi dáva silu ísť ďalej...pred tebou sa vyplakať a obnažiť moje zranené telo i dušu aj keď je to pre mňa ťažké...vychutnávať si tvoj úsmev,ktorý mi dáva aspoň kvapku nádeje,že všetko ešte môže byť dobré...vychutnať si teplo tvojho tela v mojej veľkej chladnej posteli,keď mi je tak zle,že už myslím,že horšie ani nemôže byť...oddať sa neskutočnej chémii,ktorá vášňou spaľuje naše telá...cítiť moju dlaň v tvojej dlani,keď idem celá zoslabnutá z nemocnice...chcem,aby si prišiel pevne ma chytil a povedal mi čo ku mne v skutočnosti cítiť a podporoval ma nech to nevzdávam...
Viem išla som do toho s tým,že ťa "nezmením" a jednoducho "nemôžem" očakávať,že tu budeš,keď ťa budem potrebovať...že ma objímeš,keď budem plakať...že mi povieš "to bude dobré",lebo ty to nehovoríš...ale to som ešte netušila,že sa všetko tak "skurvene" skomplikuje...
Jediné čo,ale ľutujem je to,že som ťa do toho celého zatiahla a ty si sa dozvedel pravdu o mojom stave.A teraz sa kvôli tomu potajomky trápiš aj keď navonok sa tváriš silne a nedobytne...PREPÁČ!
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
18miki18
23. 2.febuára 2015 17:50
hmm
Napíš svoj komentár