Ležím v hlave mi rezonuje slovíčko "prečo?",v duši prázdnota,strach a sklamanie ktorú tam zanechal celý môj predošlí život,v srdci žiaľ...Myšlienky si len tak prúdia a nechcú prestať a jediné po čom túžim je nájsť tlačítko "STOP" a všetko to zastaviť.
Zrazu ma pohltí pocit bezmocnosti,prázdnoty a úplnej samoty.Je jedno koľko priateľov mám na Facebooku,v mobile a iných sieťach keď tu len tak ležím a neviem ako ďalej.A pritom by mi stačilo tak málo.Aby niekto bol pri mne v noci keď sa budím zo sna celá uplakaná lebo ma prenasleduje všetko to zlé čo som si doposiaľ zažila,aby ma niekto držal v objatí pre ten pocit,že mi nič nehrozí,aby tu bol niekto so mnou len tak pre ten pocit,že nie som na tomto chladnom svete sama...
Nie je problém niekomu zavolať,alebo napísať a o všetko toto sa podeliť s priateľmi,ktorých síce nie je veľa,ale sú mi viac ako moja biologická rodina ktorá sa na mňa vykašlala práve vtedy keď som ich najviac potrebovala a nikdy vlastne nejavili záujem o svoje dieťa.Ale vždy keď už mám napísanú správu,alebo sa chystám vytočiť číslo na mobile tak zvíťazí moje racionálne zmýšľanie nad pocitmi a predsa ju neodošlem a nezavolám len pre ten pocit,že nechcem byť niekomu na príťaž a nakladať im ešte aj moje "sračky".A aj keď viem,že by mi nikdy nepovedali prečo otravujem a nikdy by ma neodbili klasickými klišé frázami tipu "to bude dobré" tak aj tak to nespravím...
Všetci čo ste si toto prečítali berte to ako moju psychickú očistu,aby sa mi uľavilo na duši.Lebo niekde som čítala,že keď sa nechcete alebo nemáte sa komu vyžalovať tak tú istú službu vám spraví aj to ak o všetkom napíšete...
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
relieforsaddist
28. 5.mája 2014 22:04
@Calibrahmm asi čítam o sebe mám taký pocit ....
Napíš svoj komentár