Tak trochu o mne, možno trochu viac...

Sedela sama doma.
V pochmúrnom jesennom počasí jej robil spoločnosť len dážď hlasno klopajúci na okennú parapetu, jej papagáj, žako, so zjavne nezmyselným menom pre vtáka a absolútne tuctovým menom pre psa Beny(nikto sa nikdy nezaujímal o pôvod tohto mena. Keby tak urobil, dozvedel by sa, že žako je pomenovaný podľa hrdinu z jednej jej obľúbenej knihy a že Beny je len zdrobnenina mena Benjen), trojicu jej spoločníkov uzatvárala choroba.
Po stole a v hojných množstvách aj na priľahlých územiach jej izby sa váľali použité vreckovky, kde-tu bolo vidiet obal od liekov, na okne boli položené použité hrnčeky a taniere s nedojedkami, teplomer sa tváril, že čochvíľa spadne zo stola spolu so soľničkou ale ona to neriešila.
Triasla sa na stoličke pri stole, s absolútnou nechuťou vstať a ísť si po sveter tých pár krokov v posteli. Bezducho zízala do monitoru a hrala hru, v ktorej zabíjala vankúše, zničil ju fialový vankúš. Reinkarnovala sa a pomstila samú seba. Popri hre jej hlasno hrala hudba ale ona ju nevnímala, mala myšlienky len pre jedného.
Trápilo ju, že odišiel len tak bez vysvetlenia, zabila vankúš, červený. Celé dni, odvtedy čo zmizol sa nevedela na nič sústrediť, zničila oranžový vankúš.
Celé dni do nej len hučala hudba, celé dni vraždila vankúše, celé dni hovorila na Benjena v nádeji, že konečne po rokoch dačo povie aj on, celé dni pila studené čaje, lebo sa jej ťažilo uvariť si nový, celé dni jedla len jedlá,ktoré nevyžadovali komlikovanú prípravu. Celé dni sa trápila. Celé dni vraždila. Vankúše.
Konečne sa vyliečila z choroby, ale srdce zostalo zlomené. Využila ospravedlnenku od lekárky bez dátumu a blicla si ešte pár dní. Aj tak jej škola nič nedávala. Pár dní sa len motala po meste a po lesoch, prechádzala miesta, na ktorých sa s ním stretávala.
Raz dokonca zablúdila k jeho domu, ani tam nechcela ísť, ale čosi ju tam ťahalo. Na múriku sedel ryšavý kocúr, nemal meno, nemal majiteľa, nemal nikoho. Ako vždy sa jej priplietol k nohám a zamraučal si o pohladenie. Dnes na neho nemala náaladu. Surovo ho odkopla ťažkou topánkou a on len tesne minul lampu. Vydesene zakričal, vyskočil späť na múrik a začal si lízať odreninu. Ospravedlňujúco sa naň pozrela. Zase jej praskli nervy.
Ako tam stála a zízala na kocúra, otvorila sa brána. Nestihla utiecť pred jeho mamkou. ktorá sa práve vybrala s igelitkou do obchodu. Ako do seba vrazili, mamka si hneď uvedomila, s kým má tú česť. Odkedy videla jeho mamu naposledy, zdala sa jej aspoň o 10 rokov staršia. Bola pochudnutá, bledá a napohľad nešťastná. Chvíľu sa na seba pozerali, až kým ju "svokra"(alebo bývalá svokra...) nepozvala dnu na šálku čaju a rozhovor.
Chcela sa rozprávať o synovi. Ich rozhovor bol veľmi dlhý, rozvláčny a v konečnom dôsledku možno aj upokojujúci. V tej chvíli to nevedela presne rozlúštiť. Celý rozhovor preplakala. Celý zvyšok dňa preplakala. Preplakala aj celú noc a ďalších pár dní. Zabila ešte veľa vankúšov. Veľa fialových, oranžových, červených a ďalších iných vankúšov padlo za obeť, kým sa upokojila.
Postupne sa začala začleňovať späť do spoločnosti, teda niektorí ľudia by jej spoločníkov tažko nazvali spoločnosťou, ale jej vyhovovali. No stále ešte po pol roku sa nikomu nezverila.
Raz ráno sa prechádzala po parku a oslovil ju mladý muž, asi v jej veku. Vravel, že si hľadá priateľov. Že ona vyzerá asi ako jeho priateľka a či ňou nechce byť. Ona súhlasila a asi ani netušila ako dobre spravila. Z tohto známeho sa postupom času stal jej kamarát, neskôr priateľ. No ona mu stále nevyjavila svoje srdce. Mala z toho veľké výčitky svedomia, pretože tušila, že on tuší, že nie je úprimná.
Raz túto hradbu prelomila. Povedala mu o svojej bývalej láske. O svojom sklamaní. O sračkách, v ktorých sa váľala vyše roka. Povedala mu celú pravdu. Pravdu o jej zosnulom bývalom, ktorý bol buď tak neohľaduplný alebo tak ohľaduplný, že sa jej nezveril a len ju opustil. Povedala mu o kvantách zabitých vankúšov. Povedala mu o tom, ako sa dozvedela, že mal v konečníku zhubný nádor a nechcel aby trpela. Až pol roka po jeho smrti sa to dozvedela od jeho mamky, do ktorej náhodou vrazila pred ich domom.
On ju len objal, jemne pobozkal na líce a spolu vykročili do jeho bytu osláviť ďalší posun v ich vzťahu.

Ak ste zaznamenali nejaké podobnosti s knižkou Ako som osprostel od Martina Pagea alebo s filmom Post Coitum, verte že nie sú náhodné.
Za pozornosť ďakujem

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu