...A odvážne nasadla do toho diabolského stroja! (aneb Calwen prekonáva svoj strach)

Gratulujte mi! Calwen prekonala svoj strach z lietania a odvážne nastúpila na palubu malého osobného lietadla Katana! No ako vždy, niečo sa proste musí pokaziť!! Asi to bude tým, že zle vplývam na objekty, čo majú tendenciu sa porúchať... inak si so totiž naozaj vysvetliť neviem... a je dosť možné, že som to zdedila po otcovi....

Jedného krásneho dňa, sa môj otecko rozhodol, že si splní svoj detský sen a začne lietať.. akožto je človek a skokmi zo skaly sa mu to nepodarilo (pomocou omamných dosiahol podobnému účinku- pocitov, že sa vznáša ale stále tam asi chýbal ten pocit, že nad tou zemou naozaj je XD) rozhodol sa svoj sen dosiahnuť pomocou strojov... pilne pracoval a učil sa. Dokonca mu to aj šlo...pokiaľ im nerozmlátil lietadlo pritom, ako s nim padal... našťastie (alebo pre niektorých- a občas aj pre mňa ale psst- bohužiaľ) to prežil bez jediného škrabanca. No lietadlo chúďa nemalo také šťastie a tak bol nemilosrdne vyhodený. Čo však nieje vôbec prekvapivé, keď spomenieme fakt, že otec nieje zrovna ohľaduplný vodič a nieje to tiež prvýkrát, čo skoro prišiel o život. Tento gén som bohužiaľ nedopatrením podedila. Ešte je tu však príslovie, že zlá burina nevyhynie, takže sa nemám čoho báť ^^. (a keby dačo, spolieham sa na to, že som po ňom zdedila aj neuveriteľné šťastie, tendenciu vyviaznuť bez zranení a dlhovekosť XD)
A tu sa náš príbeh začal. Samovražedný otec sa snaží prehovoriť svoju ustrašenú dcéru na prehliadku lietadlom. „keď mám umrieť, tak aspoň štýlovo! Nech o tom vedia všetky noviny!“ vyhlásila som a rozhodla som sa poraziť svoj strach. Nebudem predsa hystericky kňučať a triasť sa v sedačke s návodom na evakuáciu lietadla v prípade pádu zakaždým, keď budem letieť. (čo mimochodom tiež nieje často, pretože naši kvôli mne po väčšine obetovali svoje pohodlie a šli sme autom)
Na letisku, nás privítal nejaký pán. Povedal nám, že máme chvíľku počkať a tak sme šli poslušne do letiskového „bufetu“. O chvíľku po nás prišiel aj s naším pilotom. „preboha!!!! Snáď si robí srandu a toto nie je náš pilot! To zobral vodného inštalatéra?!“ kričalo moje vyplašené vedomie. Prvý dojem klamal, bol to veľmi milý a sympatický človek ale... ako by ste sa správali vy, keby sa vás hneď pýtali osobné údaje, číslo občianskeho a pod? ktoré som so sebou samozrejme nemala... a tak so slovami „tak ja budem dúfať, že vás kolega nezabije“ ten pán opustil bufet...
Posledný dotyk so zemou, posledný pocit, že na nej stojím. Odvážna Calwen nasadá do lietadla. „nie je to také zlé...“ skonštatujem, keď v ňom sedím. Problém je v tom ,že ten kryt alebo tie dvere alebo čo to je sú ešte stále otvorené... kým sem prúdi čistý vzduch, som relatívne pokojná. Avšak pilot na moju smolu o chvíľku kryt zatvára. Asi by nebolo najmúdrejšie letieť, keď je otvorený... Vysvetľuje mi, ako sa nastavuje ventilácia, aby na mňa fúkalo. Dám si to na najvyššie, čím vyšší prísun kyslíka, tým väčšiu mám šancu neodpadnúť. „keby dačo, tam vzadu sú niekde pytlíky na vracanie, keby si potrebovala“ pozrel na mňa pilot. Zjavne to myslel celkom vážne. „ja sa nepovraciam!“ zavrčala som. Len možno odpadnem... „nebojte sa, ona má silnejší žalúdok než niektorí chlapi!“ vyhlásil môj otec.
Nasadia mi slúchadlá, cez ktoré nepočujem ani vlastný tlkot srdca... to znamená, že ani oni! To sa mi páči XD
Štartujeme! Počas štartu mi zo slúchadiel píska otrasný zvuk. Pilot vysvetľuje, že je to nejaká signalizácia ale bohvieako ho nepočujem. Zle mi fungujú slúchadlá. Zaujímavé, že ten piskot počujem furt...
Cez polia a lúky, cez kopce a doliny...XD A Calwen sa to celkom začína páčiť! Má pocit ako veľký T-rex a všetci sú tam dole, maličkí...XD Radosť mi však skazí pilot „ty budeš naša navigátorka!“ Fajn...odhliadnuc od faktu, že by som na mape ledva našla Bratislavu som skvelá navigátorka...len držím mapu a on ukazuje, kde sme XD

ZDRAVÍM PRIEVIDZUUU, POVAŽSKÚ BYSTRICU A BOJNICE! PRED NEDÁVNOM SOM NAD VAMI PRELETELA A ANI STE O TOM NEVEDELI! HA!

„vidíte tamten jeden strom? Tak tam je ďalšie letisko!“ ukazuje pilot. „áno áno vidím ho!“ vyhlásil môj otec po chvíľke. Niečo tam o ňom rozprávajú. Ja radšej mlčím a zatajujem fakt, že som videla veľa stromov, ale ten jeden zrovna nie! XD
„máme problém!“ pípne tíško pilot. Spolujazdci môžu sledovať, ako mi bledne tvár XD „nejako nám blbne alternátor! Asi by sme mali pristáť tu v Žiline!“ povedal pilot. My zomrieme! Všetci zomrieme! Nechcem zomrieť taká mladá! Ešte som si poriadne neužila!
„anjeličku môj strážničku...“ žvatlám si tíško modlitbu. „ neboj Lucy, nepacneme!“ upokojuje ma otec. „no! To mi hovor keď mi tu pred tvárou bliká CAUTION!“ ukážem na displej predo mnou. Pilot občas nervózne kukne na prístroj ktorý asi ukazuje činnosť alternátora. Som rada, že niesom jediná, kto má bobky...
Podarí sa nám úspešne pristáť v Žiline. Pri pristávaní so mnou hrkalo ako s plechovkou od kokakoly...a mala som tiež chuť poriadne vypeniť a ponadávať všetkým, čo mi dovolili na ten pekelný stroj nasadnúť!
To snáď nie je pravda!!! Oni chcú nasadnúť do toho lietadla znova a pokúsiť sa doletieť na letisko, odkiaľ sme odišli! Chcete ma zabiť? Chcete ma skántriť? Tak to prosím spravte na zemi!!!! „malo by to vydržať!“ vyhlásil pilot i keď z jeho hlasu istota zrovna nevyžarovala. Je to len alternátor! To je len elektrina! Neodpadlo nám krídlo ani nedošlo palivo...to doletíme...snáď... upokojujem sa ako najviac môžem XD V duchu si predstavujem hororové americké scenáre, kedy mladé dievča zachránilo lietadlo! XD „mám medzi nohami páku...s ňou budem točiť.. sú tu aj pedále...a mám tu druhého pilota! To zvládnem!“ presviedčam sa tíško. V duchu si prepočítavam šance. Môj otec už padol z lietadla... koľko je ľudí, čo prežijú pád lietadla? Málo! A koľko ľudí padne s lietadlom 2 krát? Ešte menej! To znamená, že máme len malú šancu padnúť, keď jeden z nás už raz padol... Ale naše šance sa zmenšujú, keď máme pokazený alternátor sakra!!!!
Navzdory všetkému, vyzerám relatívne kľudne. Aj navzdory tomu, že keď konečne pristaneme, mám chuť bozkávať zem. „čo sa deje? Je nejaká bledá!“ nechápal ten pán, čo ma zveril do rúk pilotovi. Haha...fakt vtipné...

Ale čo je hlavné? Že žijem! Aj keď si zo mňa bude otec uťahovať ešte ďalšie dva mesiace! Ale žijem! Prekonala som svoj strach z lietadiel a teraz mám ešte väčší! Ale nie XD tie malé zvládnem... ale s veľkým to ešte bude asi problém...

 Denník

0 1 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu