Sú to už skoro dva mesiace čo sa odsťahovali. Poznáme sa dva roky a ja som mala pocit že ma nikdy neopustia. Kaťuš a Maroš tvorili základ našej partie a až teraz som si uvedomila, že bez nich nie sme vlastne nič. Občas sa porozprávame ale už to nie je ako kedysi. A veľmi mi to chýba...

Prečo som vlastne s touto témou začala? Lebo včera som akoby náhodou musela ísť vybaviť niečo do dediny za naším mestom. Mamina kamarátka, ktorej som mala doniešť akúsi šatku mimochodom býva na tej istej ulici ako bývali oni. A tak som so vykračovala, keď mi pohľad padol na ten krásny žltučký dom. Dodnes nechápem, ako mohli ich rodičia hľadať lepšie podmienky, veď to tam majú ako v raji. Krásna záhrada, dvojpodlažný dom, jednoducho sen pre niekoho kto sa tlačí v bytovke.

V tej chvíli som pocítila neodolateňnú chuť otvoriť bránku a vstúpiť dnu. Akoby tam ešte stále bývali. Terrynqu však vystriedal akýsi jazvečík a spoza plota sa na seba uškŕňali akési blonďavé chlapčiská.

Keď a tak nad tým zamyslím, odteraz sa budeme vídať čoraz menej a hoci je mi to ľúto, nechcem sa tým trápiť. Veď budeme stále v kontakte a navyše spomienky na spoločné chvíle mi nikto z hlavy a už vôbec nie zo srdca nevytlčie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lynettka  23. 9. 2007 12:16
no jo smutne...
Napíš svoj komentár