„Áno? “
„Tú klietku“
„Aha jasné, zabudla som.“odomkla som a otvorila dvere. „Ahoj oco.“
„Ahoj, ideme? “
Prikývla som, prešla prahom dverí a zabuchla za sebou dvere...Ups! Doriti!
Ocoooooo? “ zatiahla som a nasadila úsmev číslo 9 (ten používam, keď niečo chcem alebo som dačo dos...babrala). „Ocooo! “
„Hm? “
„Vnútri sú kľúče“ a bezradne som inými zaštrngala pred nosom a ukázala nevinne na dvere.
Oco sa otočil do vlastného (vedľajšieho) bytu a vytiahol nožík.
„Za chvíľu to je otvorené! “
10min (doniesol šrubovák namiesto noža)
10min (doškrabaná celá zárubňa-paradox? )
10min (volá suseda na pomoc)
10min (sused páči dvere – zo zdviháhok? ? tak to vyzeralo)
10min (bojová porada)
15min (vykrivená guľa na dverách)
10min (prečo dopekla ja šprtám do dverí ? ! ? ! )
10min (moja a susedova kapitulácia z frontu; otec posledný bojovník má tuhý korienok, dvere zdá sa tuhší; trebalo by Chucka Norrisa)
Sedím pri balkónových dverách v ocovom byte. Na prste mi sedí jeho nový malinkatý operenec, ktorý asi vypadol z hniezda. Teraz skončil v brlohu so samými svojimi fotoalbumami (knihy, ktoré otec- ochranár skladuje na poličkách). Pozerám na poloprázdne parkovisko, kedy konečne to vzdá oco a zavolá zámočníka. Nikoho nikde.
Operenec na mňa začal jačať. Najprv som si myslela, že mi spieva, ale viac to bolo jačanie ako snaha o melódiu.Na stole už mal rozložený komplet servis, tak som zhrabla pár pochutiniek a ešte som nič nestihla a on na mňa kompletne vytasil svoj otvorený žltunký hangár. Tak som ho kŕmila a sedela pri balkónových dverách. Keď začal znovu svoje A A A A! Tak som sa vyštverala k umývadlu a z lyžičky mu púšťala dolu hrdlom po kvapách vodu.
Obaja sme si spokojne znovu našli miesto pri balkónových dverách. On sa ešte očistil, pierko po pierku a potom si pohodlnejšie vyformoval môj ukazovák, zasadil hlavu do krku a zatváral oči. Zaspal. Ja som si hlavu oprela o balkónový rám a civela na parkovisko.
Keby som aspoň dopekla mala otvorené balkónové dvere na byte. Tak ľahko by som preliezla...
Dunenie našich dverí prestalo. Oco asi usúdil, že chalani čo nám robili bezpečnostný zámok boli fakt dobrý.... Konečne ten zámočník aj dôjde...
Spiaceho operenca, kvôli ktorého domu som sa vymkla z toho svojho som odložila späť na operadlo kresla a prešla k ocovi na chodbu. Stála tam už aj mama.
Úsmev číslo 9! „Mamiiiiiiiii.“
Ona len krútila hlavou, a potom sa usmiala. „Pred dvanástimi rokmi, presne v máji si sa vymkla.“
„Oco má nového vtáka! “
„Volali ste už zámočníka? “
„Práve som ho kŕmila! “
Prišiel zámočník s pár poznámkami o mne a mojej šikovnosti nám otvoril. Vypítal si niekoľko desiatok eur a potom odkráčal. Pes sa išiel zblázniť od štastia, že už sa netrepe na dvere a my sme na tej jeho strane dverí. Mama zavrela dvere.
Úsmev č. 8 (na deviatku by som už nevytiahla) „Mamíííííí a hovorila som ti, že som mu dala aj piť? “
„Zarobila si si.“ a potom sa začala smiať.
Deň pokračoval ešte skvelým tréningom, po ktorom už nebolo páru o nejakej zámke...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Jaj ty truhlík
ten úsmev, ktorý na mňa vytasíš...veď vieš ktorý myslím...aké je to číslo?