Pocit šťastia sa prebil do popredia, z tej spleti, ktorú som si tak starostlivo chovala vo svojej hrudi. Musela som rozmýšľať o tej tmavej a tichej chvíľke, ktorú mi čas daroval. Aj rozpálená koža sa tešila každej kvapke, ktorá na ňu dopadla. Vítala som každú sekundu cesty. Aj kvapky boli dnes milšie. Lahodne ma šteklili, keď pomedzi vlasy sa prešmykli ku pokožke. Postarali sa o úsmev na perách...
Nechcene som sa pred nimi musela skryť. Cesta sa začala rozmazávať pod naberajúcou rýchlosťou. Kvapky sa rozbíjali o špinavé sklo. Nepôsobili jemne. Prispôsobili sa plechu, akoby sa mu chceli podobať. Ostré, tvrdé a nekompromisné...
Oproti ma sledovali oči, nejako známe, no vzdialené...
Opäť som sa stretla s kvapkami, boli rovnako milé. Zabudli na nevraživosť voči plechu, hravo sa rozbíjali o moju tvár...Aj tma mi ukazovala čaro fialovej a striebornej v lesku mlák. Chceli mi niečo povedať? Telo súhlasilo. Reagovalo na každý nový obrázok. Oči komunikovali a nohy spolupracovali.
Kvapky ma sprevádzali, mláky ukazovali, a tie oči nasledovali... Len oni nepoznali tú reč, nerozoznali hru a zaostávali...
Ja som sa hrala ďalej. Učila sa ďalšie slová, príroda sa smiala spolu so mnou celou cestou, tie oči ma sledovali. Už z diaľky, nemali šancu ma dobehnúť... Kvapky šepkali každému, len moje oči boli vnímavejšie... Stačilo im len snahy a mala by som spoluhráča, takto som bola sama po boku s vernou kamarátkou...
Hlas poslednej kvapky umlčali oči. Práve prišli a nechápali ... Nevšimli si moju spoločnosť, len mňa. Nasledovali ma až k dverám, usmiali sa a poslali pozdrav.
Bude pršať aj dnes?
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
zaprší?