Je príliš neskoro. Nepatrí jej. Povedal jej to. On patrí lesu, čerstvému ránu a nespútanému vetru. Dotyky si môžu dovoliť len kvapky rosy. Akoby si to vážili! Akoby mohli? Určite nie tak, ako ona. Cítila z neho divokosť, ešte stále silnú túžbu po slobode. Silnejšiu ako ktorékoľvek svetské okovy, čo ho mohli spútať. V očiach mal príliš silný plameň, ktorý horel novými vecami, nevyskúšanými. Akoby sa mohla k nemu pridať? Tú divokosť by mu udusila, zatarasila neznámu cestu z ktorej tak túžobne čakal vietor. Celé telo mal napnuté do skoku, každá bunka čakala už len na povolenie vystreliť naprieč nepoznanému.
Ale nemohol. Sedel pri nej, kým jej nebude lepšie. Nebola schopná vnímať tú poslednú chvíľu. Smiali sa, kým si neuvedomila vzácnosť posledného kúsku raja. Už len zvyšok z neho. Príliš horlivo sa na ňu tlačila prázdnota. Už dýchala ju, nie jeho vôňu. Tá jej už aj tak nepatrila a vedela to. Nechcela mu brániť isť, ale chcela zostať navždy v tej chvíli. On trpezlivo čakal. Telo kričalo po slobode. Dokonca tak hlasno, že dievčatko si nepočulo svoje myšlienky len jeho krik. No on stále sedel.
Postavila sa. Poslednýkrát si pohladkalo jeho zamatové rameno. Stálo pred ním.
Pozeralo, no len napoly vnímalo jeho chápavé oči. Ako tekutá čokoláda, v ktorej už nikdy nenájde ich radosť a bezpečie.
Dosť. Zavrelo oči. Rezali ju, pálili. Dosť. Po tvári jej stiekla veľká kvapka, taká horúca ako jej cit k nemu. Nechala brázdu v jej tvary a spadla priamo do srdca. Tá ohnivá slza ju prezradila.
„Idem. Už nevydržím.“
Ale aj tak tam ešte stále stála. Nevedela sa pripraviť o ten pohľad na neho.
Pochopil. Otočil sa a zmizol.
Zostala. Čakala. Snáď úľavu alebo prelomenie toho kamennému múru v nej. Zostala nemo pozerať. Niekde smerom, ktorým ho videla naposledy.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
tak............ toto............. waw, nemam slov. Jedno z mala, ktorym som unesena. Gratulujem.
Napíš svoj komentár
*hlboká poklona*