Lesná uspávanka

Sedela som pri okne. Chlad ma celú ovíjal vo svojom závoji. Cítila som vôňu neďalekého lesa a do uší sa mi zapisoval tichý šuchot lístia. Rozmýšľala som. O krásach noci, ktoré všetci prespia.

Chcela som vyjsť vonku. Nechať si vlasy vo vánku poletovať, kráčať kdesi po nočnej prázdnej ulici. Ísť po chodníku a potom po tráve. Okolo ježka, ktorý si hľadá niečo pod zub. Keby to našiel odniesol by to rodinke do skrýše. Možno hľadá hada. Tých je na okolí dosť. Raz som vedľa jedného stúpila. Hneď pri bloku bol stočený do špirály, na vrchu ktorej mal položenú hlavu.

V tichu ulice sa strácajú aj moje kroky. Nepočuť ich. K tráve sa prilepujú a odlepujú až prekvapujúco prirodzene. Mesiac ožaruje celú krajinu predo mnou. Tak ostro svieti, akoby ho slnko túto noc podplatilo. Ani mračná okolo neprekážajú. Robia mu skôr kulisu. Možno ich víta, ako spoločnosť. Aby nepôsobil tak smutne sám. Usmiala som sa tomu spoločenstvu nado mnou.

No ani ja som nebola sama. Stál si predo mnou. Tiež si sa usmieval. Vlasy v cope sa ti leskli pod mesačnou oblohou. Opretý o strom si sa díval na mňa. Prišla som bližšie a rukou si ma objal. Tak silno a tak jemne zároveň. Neboli žiadne slová, ktoré by sa hodili v tú chvíľu. Až kŕčovite som ti obopla ruky okolo pása. Hlavu som nevydržala mať vytočenú aby som sa ti dívala do tváre, tak som si ju oprela lícom o tvoju hruď a zavrela oči. Cítila som tú teplú vôňu, ktorou si ma úplne zaplavil. Cez celé telo mi prepochodovali zimomriavky. Zašepkal si mi niečo.

Ja som počula len akési klopkanie. Potom som zacítila zrazu vlhký chlad na ruke. Otvorila som oči a upútal na dážď. Klopkal na parapetu, kde som mala položenú ruku...

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu