Matikárka pobehovala z jedného konca triedy na druhý, rozhadzovala rukami a snazila sa o niečom rozprávať, no dosť jej dalo zabrať to cupitanie na špickách (nechcela robiť hluk klopkaním). Nedivím sa, prečo sa furt potí. Z celej hodiny matiky máme najviac dva prepočítané príklady.
Začal sa mi prihovárať môj žalúdok. To nie je dobré, zrejme sa mu nepáčila tá masť, čo mi kvapkala zo salámy. No nič. Potiaca matikárka je zaujímavejšia (tak sa nám to snažia natlačiť do hlavy, no cez tie rohy to moc asi nejde).
Sledovala som ju. Pavúk, čo práve zápasil v jej vlasoch so švábom, prehrával. Šváb ho zovrel tak silno, že mu puklo brucho. Víťazoslávne, že mu zostáva ešte pár hodín, dní, víkendov života si šváb otieral oprskané končatiny do jednej z blonďatých kučier. Stekalo to ďalej, každým skokom, čo urobila učiteľka sa to kĺzalo nižsie. Ramená, chrbát, bedrá....
Pichlo ma v bruchu. Zrazu som mala pocit, že lietam. Už padaaaaam. Naberám rýchlosť. Plesk! Späť zem. Tabuľa je nejaká rozmazaná.
Niekto ma chytil za chrbát ruky. Má dlhé,hrubé, žltkastosivé nechty. Kúsok z nich mi zostal medzi hánkami. Pozrela som mu do kedysi hnedých očí, okolo ktorých bol bielok s oranžovým nádychom. Niečo mi povedal. Zvuk ku mne doľahol až za hnilobným zápachom jeho sivých ďasien.
„Maaaaahaš tehn vchýsledok?“
„34“ bolo to posledné čo som stihla pred tou bitkou napísať.
Ocenila by som ak si niekto odvracia pozornosť, aby si bral so sebou aj svoj smrad. Moje pľúca nezvládajú riediť toľko toho naraz. Potom to mám v krvi a prečo mi žalúdok nespolupracuje? Ani on nechce dostávať polonahnitý vzduch. Ach, cítim ten jed v krvi. Znova ho mám veľa.
Matikárka prešla okolo. Rozvírila vzduch a priniesla čerstvý závan dvojmesačného tuhého potu z vlneného svetra. Znova ten chladný pocit v žalúdku.
„Čo kontroluje?“ spýtala som sa pred seba spolužiačky.
Otočila sa. To bojové pole mi znovu bránilo sledovať odpoveď. Niekoľko hnisavých sopiek už vychŕlilo, už tiekla len červenopriesvitná láva. Cez obočie, okolo oka, nosa popri kútiku úst. Jedna z nich sa ale ešte len chystala na výbuch. Napínala sa čím viac. Viac. Stále. Ťahala okolitú kožu do výšin akoby sa chcela dotknúť až mňa. Dúfam, že nebudem v zóne dostrelu.
„Ok, ďakujem.“ Už sa otoč! Tas na tabuľu. Možno ušetríš týždenníkom jedno zmazanie tabule. No ale ten hnis by som potom nechcela nechtami škrabať z tabule dolu. Ešte by mi zostalo za nechtami. Uf, už vidím len jej pestovanú masť a plieseň na vlasoch. Otočila sa.
Okolo mňa sa miešal starý cibuľový pach s močovinou. Niekto si práve otvoril chipsy. Iný sa striekal voňavkou z pižma, vraj je to teraz hit.
Otočila som hlavu. Ešte stále som musela potláčať revolúciu v mojom žalúdku. Spolužiačka ležala na lavici. Mala zelenkastosivú farbu pleti. Hlavu mala položenú na lavici. Olivové make-upy vraj tiež zažívajú vrchol slávy. Predrala sa jej na spánku kvapka na povrch. Aká bola veľká a mútna. Tiekla dolu lícom, bradou. Nebola prvá. Pridala sa k sestrám na lavici už. A ďalšia ju dobiehala.
Pichlo ma znovu. A viac. AU! Otvorím oči. V triede som sama. Nikoho nikde. Slnkom zaliata prázdna trieda. Nikde žiadny pach. Už len nepríjemný pocit. Je čas. Idem domov.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
smejem sa