Kamennými stenami toho prekliateho domu sa nieslo dunenie zdola. Zábava vrcholila. Desiatky tiel sa vlnili, každý inak. Spotené telá sa treli jedno o druhé. Nechcela tam ísť, bola očakávaná ale predsa ju tam nikto nečakal.
Stála ďalej v uteráku. Hľadela na kvapky, ale nevidela ich. Rozmýšľala, čo si obliecť. Tam to bolo jedno. Nezanikla by v ničom a ničím by ani nevynikla. Čas ju tlačil každou minútou, už aj tak meškala. Srdce domu bolo teraz v suteréne. Dve poschodia sucha a chladu ju tiež hnali dolu. Ešte stále tam stála.
Z domu nikoho nepúšťali. Celý svet bol teraz tam zavretý. V dome uprostred prázdna. Stovky omámených sklených pohľadov zhromaždených pod povrchom zeme, pod domom.
Chlad si privlastnil jej nohy. Jednou na postavila na druhú a a chodidlom si ju trela. Zima jej tak nevadila ako tá zbytočnosť jej problému. Postavila sa pred zrkadlo. Natierala si vyschnutú kožu, tvár a krk. Bojovala s ľahostajnosťou iných. Nevedela, či ju chce prekonať, ale vadila jej. Smiala sa na sebe samej, nad svojou úbohosťou. Jej najlepší vzhľad a vedela, že plytvá energiou. S iróniou si prečesala dlhé, lesklé, čierne vlasy a hodila si ich dozadu na chrbát. Oči jej iskrili ironickým jedom. Vedela, že je iná ako oni a to ju hnevalo. Natiahla na seba dlhé priliehavé šaty s vysokým rázporkom, ktorý pri chôdzi ukazoval celú jej lesklú nohu a tenkými ramienkami, s holým chrbtom. Trblietavý čierny náramok s diabolským leskom a ľahké vysoké sandálky boli jej favoritmi na tento večer.
Sadla si za bar. Očami sledovala najprv ryhy v drevenej doske a potom sa otočila chrbtom k nej. Chcela utekať preč. Hnev v nej koloval, nevedela ani tancovať ani hovoriť. Horúčava ju celú ovíjala ale nebola jediná. Hnev a vášeň jej bublali pod diamantovou kožou.
Pozorovala celú spoločnosť, nedala sa vtiahnuť do nej. Hrdlo jej zvieralo. Niekto do nej drgol, už zas. Zoskočila zo stoličky, ani sa neobzrela. Vypálila k dverám. Prešla nimi na chodbu do chladu. Oprela sa o stenu. Znovu sa rozleteli dvere. Teraz v nich stál on. Prekvapilo ju to ale nič nepovedala, ani on . Potom sa pozdravil a chvíľu tam stál. Kývla hlavou a pozrela do zeme. Chcela po ňom skočiť ale vedela, že by bola taká ako tá stovka v tej miestnosti. Zas len v dave. Tak tam stála. Otočil sa a odišiel.
O chvíľu sa vrátila dnu. S tupým výrazom sa zamiešala do davu a nechala sa ním strhnúť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
... dobrú fantáziu máš