Chcem naspäť tú dobrú kamarátku, ktorá chápala moje podivuhodné nálady a ostatnými nepochopené stavy. Tú ktorej som vždy povedala všetko, napriek tomu, že som riskovala to, že na ďalší deň to bude vedieť celá škola. Tú ktorá mi poradila vždy, keď som to potrebovala. Tú, ktorej som sa mohla vyplakať na pleci. Tú, ktorá bola vždy a všade prítomná.. Tú, ktorá sa dokázala obetovať pre mňa. Tú, u ktorej som mohla kedykoľvek prespať. Tú, ktorá sa o mňa starala, keď som bola opitá. Tú, ktorá jediná so mnou išla na všetky kolotoče, aj keď z nich má strach. Tú, ktorá sa nebála dobrodružstva. Tú, s ktorou som prežila posledných 7rokov... Tú, ktorá mi bola ako vlastná sestra...

Ale ona je preč... Zmizla. Len tak bez rozlúčky. ..Teda neviem, či mám brať ako rozlúčku pár viet typu: "Zmenila som sa, ty si sa zmenila.. Už spolu nemáme nič spoločné." alebo "Už ma nebaví, akým životom som žila doteraz.. Chcem sa viac sústrediť na školu a na tanečnú." Chabé dôvody. A pravdupovediac dosť nezmyselné...

Všetko to zapríčinila tá chata. Myslím si. Náš spolužiak mal meninovú chatu, na ktorú moju "najlepšiu kamarátku" nepustili. Bolo mi ľúto, že ona nepôjde, ale nebudem si predsa kaziť víkend, tým, že zostanem doma a budem trpieť spoločne s ňou. Išla som. Čo mi zrejme navždy neodpustí.

Keď som prišla do školy začala mi vyhadzovať na oči, že to si dobré kamarátky nerobia. Že ona by kvôli mne doma zostala.. A ja som sa mohla obetovať a zostať kvôli nej doma. (ako keby som nejaká chladnokrvná suka a nevedela by som s ňou zostať v Žiari.. koľko krát som to už spravila panebože!) Nechápala som jej agresívne správanie. Veď som predsa nič neurobila!
Už na mňa nemala čas. Teda, možno aj mala, ale robila sa, akoby zrazu mala milión iných povinností ako byť so mnou. A navyše začala mať iné najlepšie kamarátky, čo mi jednostaj pripomínala... "Dneska nemám čas, lebo idem s najlepšími osobami v mojom živote do obchodov.." To mi prišlo dosť trápne.

Ešte stále sa tvárila, že je všetko v poriadku, i keď som počula, že ma za chrbtom ohovára. Vždy a všade. A keď som sa jej na to spýtala, tak o tom zrazu nič nevedela... Bolo to na nevydržanie. Všetkých akosi poštvala proti mne. Vôbec netuší ako som sa cítila... Alebo možno páve to chcela dosiahnuť. Moju bezmocnosť. Ale fakt netuším prečo.

Raz po škole som prišla za ňou a vykričala jej to. Všetko čo som v sebe dusila. To ako ma štve. A nechápem prečo to robí... Jej reakcia ma však prekvapila. Akokeby na to čakala. Nezabudla zo seba urobiť najväčšie chúďatko, pripomenúť mi ako musela trpieť, keď bola na operácii a ja som sa zabávala..(mimochodom nezabávala, ale makala v bufete na kupku.. ale to je pre ňu zrejme nepodstatné!) Alebo napríklad stále omielala aj o tejto chate. Alebo o kopci iných vecí. Ale čo som ja mala spraviť, keď bola v nemocnici? Keby nebola v Košiciach, čo je asi 150km odtiaľto, tak by som ju prišla pozrieť.. No, nie ja som ti LEN napísala smsku. Chápem, muselo ťa to štvať. Neviem, čo si čakala. Že prídem za tebou a dám sa operovať namiesto teba? ..

Po našej "výmene názorov" sa už so mnou nerozpráva vôbec... A keď sa niekto spýta, že čo sa stalo, len hlúpo odpovie: "Karin, si skrátka nevie dávať pozor na hubu." To sú tie tvoje argumenty.

Mrzí ma to. Nezvyknem tak vybuchnúť, ale jednoducho sa tá situácia nedala vydržať! ..Ani si nevie predstaviť ako mi chýba..napriek všetkému. A ona naše dlhoročné kamarátstvo zahodí len tak, kvôli tomu, že sa zmenila a chce sa viac učiť? A tancovať? ...Ja nemôžem za to, že ma nikdy tancovanie až tak nebavilo. A ona sa urazíš len za to, že s ňou nezdieľam piatkové tanečné nadšenie. Že ma nebaví tancovať dlhšie ako 10minút. Je to normálne? Zdá sa mi, že hľadá akýkoľvek malinký dôvod, prečo by sme sa nemali kamarátiť. Mňa by však zaujímal ten ozajstný..

Nebudem sa jej doprosovať. I keď možno práve to chce. Ale nevidím dôvod, prečo by som sa ja mala ospravedlňovať. (ospravedlňovanie typu: "Prepáč, že som šla na chatu a teba chúďatko sme nechali jeden večer samú", alebo "Prepáč, že ma nebaví tancovanie, asi toho nemáme veľa spoločného a nemôžme byť kamarátky", mi prídu trošku postavené na hlavu.) V podstate som nič nespravila... Len som jej začala vadiť. Čo tak celkom nechápem.

A tak len čakám... Kým príde, objíme ma a povie, že je to celé v poriadku. Že mala len ťažké obdobie, s ktorým sa musela vyrovnať sama. Že ma má stále rada a je jej to úprimne ľúto. Že už nikdy nechce, aby sme sa pohádali. Pretože jej chýbam. Pretože naše kamarátstvo sa nemôže skončiť len tak bez dôvodu.. Pretože ma ľúbi tak ako ja ju..

Už mi naozaj zostáva len čakať. (Ja tak strašne potrebujem cítiť, že ma ešte má rada...) I keď začínam pochybovať, že sa ku mne ešte niekedy vráti. Bolí to...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
adsy  10. 10. 2011 12:20
A prečo jej ty nepovieš to čo čakáš od nej, že spraví ako prvá? Prečo neprekonáš svoju hrdosť a nejdeš za ňou, že ti veľmi chýba? Že ju potrebuješ? Že ju máš rada? Že ti chýba? Ty to potrebuješ, možno aj ona to potrebuje a možno je to práve vaša hrdosť čo vám bráni spraviť prvý krok a čakáte na tú druhú.
Napíš svoj komentár