Konečne nastala tá chvíľa. Pred tým ako som urobila krok vpred ma ešte na pár sekúnd opantala nervozita. Nikdy pred tým som to nezažila. Každý kto ma pozná, môže zhodnotiť, že som suverénna, úprimná, bez zábran... Doteraz by som s tým súhlasila.. ale ľudia sa asi menia. Nič iné ma v tejto prekliatej chvíli nenapadá. Sakra, čo sa so mnou deje? Kolená sa mi roztriasli, úsmev zamrzol a hlava zatočila. V okamihu som stratila rovnováhu a tak som sa v rýchlosti chytila malého stolíka, čo bol nablízku.

Zvláštne. Celý život snívam o tejto chvíli a teraz... Teraz to vzdám. "Nie, čo to hovorím," spamätala som sa, "keď som to dotiahla až sem, tak ukážem predsa všetkým kto som." Vzadu v šatni som zazrela toho pekného milého chlapca, ktorý ma ešte pred pár minútami povzbudzoval. On to už mal za sebou. Nevyzeral nervózne. Usmial sa. Úsmev som mu opätovala, hoci som si bola vedomá, že môj zamrznutý úsmev vyzeral dosť komicky. Ale on to zvládol... Takže to nebude až také hrozné...

Pozbierala som všetky sily, letmo skontrolovala svoj zjav v zrkadle a vykročila vpred. Odvážne, suverénne a hrdo. Tak ako som sama na seba zvyknutá. Prekvapilo ma žiariace svetlo reflektorov. Neverila som tomu, čo vidím. Čakala som divákov. 30 možno 40. Ale tu ich bolo niekoľko stoviek! Všetci dobre naladení, skákali, smiali sa a bláznili.

Moja tréma bola už dávno niekde v koši. Cítila som sa ako po extáze. Všetko, a tým myslím úplne všetko, v mojom vnútri sa spokojne usmievalo. A tak to má byť... tak je to správne. Veselo som si do rúk vzala mikrofón: "Ste pripravený na rock´n roll?" Dav burácal ešte viac. Ak to bolo vôbec možné. "Ja som tou extázou asi predávkovaná," pomyslela som si a s úsmevom pozrela na bubeníka. Boli pripravení. Ja tiež. Všetko sa mohlo začať.. a aj začalo

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár