Všetkého sa na mňa kopilo, dobre že nie každý deň som prerábala prejav a prezentáciu na našu prácu, pohádala som sa s mojou spolužiačkou kvôli tej hlúpej, trápnej SOČke, s ktorou som sa celé dni trápila. Na ňu toho bolo tiež v tom období asi priveľa. Začala mi vykrikovať hlúposti spred roka, že som si s ňou nesadla v autobuse, keď sme šli do Osvienčimu, že som s ňou neoslávila meniny, ale radšej som šla na chatu. A že sa našej práci vôbec nevenujem, stále sa len flákam a nič nerobím. Ani nevedela ako sa ma to dotklo. Som skôr ten typ človeka, ktorý radšej ticho trpí ako by sa mal hádať.
Z druhej strany na mňa tlačila iná spolužiačka, že nech sa rozídem s frajerom, aj tak to nemá budúcnosť, sme spolu málo a ževraj som mu dobrá len na sex. Netuším, čo tým chcela docieliť, ale nevládala som to hlbšie riešiť.
V podstate mala pravdu. Môj "perfektný" chlapec si na mňa nikdy nenájde čas. Vlastne mám pocit, že preňho je všetko zaujímavejšie a dôležitejšie než ja. Posledný čas sme spolu raz za týždeň a mňa to mrzí, naozaj ma to mrzí. Aj som mu napísala dlhú správu, asi za dve strany, ale nie som si istá, či to pochopil... A či ma chápe celkovo, ako krehkú bytosť, ktorou naozaj som.
Akoby toho nebolo dosť, tento týždeň mi zavolala teta, že jej zomrel psík, zrazilo ho auto. Samozrejme, že sa ma to dotklo. Ajša k nám chodievala cez víkendy, niekedy tu zostala aj na celý týždeň a bláznili sme sa spolu. Keď si uvedomím, že už ma nikdy ráno neoslintá a nebude mi tak robiť náhradu budíka, že už nikdy sa nemôžme kúpať v potoku, už nikdy jej nebudem česať jej krásnu bielu srsť a už nikdy mi nebude tancovať na Davida Guettu, tak ako zvykla, tak sa mi tisnú slzy do očí.
Nevládala som. Bolo toho na mňa strašidelne veľa. Potrebovala som sa vyrozprávať, vyplakať. Chcela som, aby ma niekto počúval, objal a povedal, že to bude všetko v poriadku. Zavolala som môjmu "perfektnému" chlapcovi. Ten na mňa, samozrejme, nemal čas. Nervózne som zložila a zavrela sa do kúpeľne. Tam som si poplakala. Sama. Bez akéhokoľvek objatia a pochopenia. Ale aj napriek tomu sa mi uľavilo. Nasledovala jedna z mála nocí, kedy som sa naozaj dobre vyspala.
Ráno som išla do Bystrice, prezentovať SOČku. Už som ani nebola v strese, akosi mi to bolo všetko ukradnuté. Cítila som sa mizerne a chcela som, aby to všetko bolo už konečne za mnou.
Na obrovské prekvapenie sme vyhrali 2. miesto zo všetkých 19 súťažiacich a postúpili na celoslovenské kolo! Nedá sa to ani opísať aký to bol perfektný pocit. Vedela som, že to nemáme najlepšie a že sú tu ľudia s oveľa lepšími prácami a o to viac ma to potešilo.
Práve toto bola chvíľa, ktorá ma absolútne naštartovala. Bola som šťastná a všetci sa tešili so mnou. So spolužiačkou, s ktorou som robila SOČku sme sa už nehádali a zhodli sme sa na tom, že to bol len momentálny skrat a že v skutočnosti sa máme rady. Ajšu mi to späť síce nevrátilo, ale teta si zobrala nového psíka. Je to Ajšina sesternica a teším sa, že sa ona teší. Na ďalší deň ma čakal rozprávkový koncert Zoči-voči, kde som sa absolútne odreagovala, vyskákala som aj to posledné negatívne, čo vo mne zostalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár