Stalo sa vám niekedy, že ste sa zobudili o tretej ráno s nádejou, že leží pri vás? Že si automaticky púšťate pesničky, ktoré vám ho pripomínajú? Že donekonečna rozoberáte každé jedno písmenko, každého smajlíka, ktorého vám poslal v poslednej správe? Že sa neviete sústrediť na nič životne a kariérne podstatné, len na pubertálne hlúposti typu čo robí, kde je a s kým je?

Mne sa to deje práve teraz.

Je to celkom hlúpe. Na jednej strane viem, že to nie je láska. Tá je silnejšia. A to by som proste cítila.

Pobláznenie? Asi áno. Najvýstižnejšie pomenovanie súčasného stavu môjho krehkého a zmätenho vnútra. Pár typov pobláznení som už mala možnosť za môj skromný 20 ročný život prežiť. Toto je jedno z najsilnejších.

Máta ma v snoch, v realite, na internete, všade. Je to zlé, pretože ma vlastne máta na každom kroku a ja nemám kam uniknúť. Mám ho rada, možno aj on mňa, ale sme kamaráti a chcem, aby to tak aj ostalo. Chcem?

Hnevá ma, že tento pocit je absolútne neidentifikovateľný, pekný a neznesiteľný zároveň.

Je normálne, keď ma tak strašne štve, že mi „kamarát“ tri hodiny neodpísal, že dal prednosť hokeju ako mojej mierne podnapitej prítomnosti a že proste potrebujem, aby tu bol nonstop pre mňa?

Asi nie. Možno ho už neviem brať ako kamaráta. Ale nedokážem mu to povedať.

A navyše sa bojím.

Moje pocity možno časom prejdú (ako obvykle). Ako aj tie predošlé pobláznenia, som si istá, že ani toto nie je večné.

Ale ako mám rozpoznať, čo vlastne cítim? Je to naozaj len ďalšie pobláznenie? Ide len o hľadanie akejkoľvek použiteľnej osoby, ktorá by ma bola ochotná počúvať a akceptovať? Alebo konečne o niečo iné?

Ak mám byť zaľúbená, chcem, aby to bolo poriadne. A aby to nikdy nepominulo.

Snáď to raz príde.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár