Akurát som sedela v aute a opäť som sa chystala na pár dní z domu. Nič neobvyklé. Vôbec mi nevadilo, že tieto moje "výlety" mi celé financuje mama. Ja som vtedy akosi neriešila nič. V tom období som bola taký flegmatik, že som neriešila, čo budeme na festivale jesť, ako sa dostaneme naspäť domov, alebo ako napríklad postavíme stan. Sústredila som sa len a len na večer. Na hlasnú hudbu, kopec skákajúcich ľudí okolo a plný stan alkoholu. Už sa to začalo. Zdiaľky som začula nejakú predkapelu a my sme vyberali prvú fľašu. Bola som pevne rozhodnutá, že dnes večer "sa dám dole". No vtedy som ešte vôbec nečakala, že to zájde až tak ďaleko...
Pamätám sa ako som sa po chvíli odpojila od našej partie pri stane, lebo som počula moju obľúbenú kapelu a chcela som byť čo najbližšie. Plná elánu som sa rozbehla za zvukom a vtom mi skrížil cestu kamarát z tábora. Nemohla som uveriť, že ho po dvoch rokoch stretávam práve tu. On bol na tom podobne. Neustále opakoval, že to je neuveriteľné, že je to osud a že to musíme osláviť. "Poď k nám do stanu, dáš si s nami niečo," povedal a odhalil svoje krásne jamky v lícach. "Nedbám, " pokrčila som plecami. Od toho momentu mám zahmlené spomienky. Keď vravím zahmlené, tým myslím naozaj ZAHMLENÉ. Len nejasne si pamätám ako som do seba liala ešte zopár pohárikov.
Neskôr som sa dozvedela, že mám rozbité ústa a vytknutý členok. Modriny nepočítam. Bolo by to celkom zbytočné. Zobudila som sa v sanitke. Nado mnou stála moja uplakaná a zničená mama so sestrou. Takú zničenú som ju asi ešte nikdy nevidela. Zľakla som sa. Nechápala som, čo tu robím. Prudko som sa posadila, ale hrozne sa mi zatočila hlava, tak som si opäť ľahla. Boleli ma ruky, presnejšie žily na rukách.. Keď som sa na ne pozrela, naberali nechutný fialovozelený odtieň. Mala som ich celé dopichané, museli do mňa pichať adrenalín, aby ma udržali pri vedomí. Na ústach som pocítila zaschnutú krv. Cítila som sa neopísateľne otrasne. Zavrela som oči a pokúšala sa vrátiť čas. Bolo však neskoro...
Diagnóza bola jasná. Otrava alkoholom. Mala som obrovské šťastie. Len o chlp sa mi podarilo uniknúť smrti. Neviem úplne presne ako to bolo, keďže si z toho všetkého pamätám strašne málo. Viem len, že do mňa stále pichali adrenalínové injekcie, snažili sa aby som všetok alkohol zo seba vyvrátila, dopovali ma rôznymi tabletkami, jednostaj sa ma pýtali, či som pri vedomí... Každopádne žijem a za to im patrí jedno veľké ďakujem. Všetkým. Dostala som šancu na nový a lepší život.. a už ju nepremrhám. Už sa neriadim heslom: "A čo. Sme mladí, poďme si užívať.".. Takýto zážitok človeka radikálne zmení, ale to je asi každému jasné. Ďakujem Bohu za šancu opäť žiť. Dear God, už nemienim život len tak preflákať ako predtým. Ďakujem záchranárom za to, že sa tak snažili. Ale najviac ďakujem mojej maminke, ktorá sa zachovala úžasne. Nenakričala na mňa, nedala mi doživotného zaracha akoby to spravila asi každá mama. Ona pochopila, že mám dosť rozumu, aby som neopakovala tú istú chybu dvakrát. A len sa so mnou porozprávala. Bez zvyšovania hlasu, bez bitky. Ľúbim ju.
Thanks everybody for a new chance to life!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
iba malo ľudí sa z takýchto vecí poučí...ale vidno, že aj taký ešte existujú..
Napíš svoj komentár
V piatok míle krokov pre promile niekam do hôr.
Je to pocit dospelosti? No v dospelosti sú na papieri ratolesti.
Argumenty mladosti: chcem si užiť, chcem zabudnúť na starosti.
Preto míle pre promile každý mladý urobí.
Je to všetko politika, spoločenskej slobody.