Ja som však vedel, že takýto život nestojí za nič. Zdravý človek by si možno povedal, že nemám dôvod byť depresívny. Mám predsa najkrajšie dievča z celej Bratislavy, milujúcu rodinu, ktorá by ma nedala za nič a vlastne všetko, čo potrebujem na uspokojenie mojich základných potrieb. Ale ja nie som zdravý, ja mám na svoj život celkom iný pohľad. Možno mám skvelých ľudí okolo seba, ale nestačí mi to. Oni ma aj tak nikdy nebudú chápať na 100%. Nech sa snažia ako chcú.
Navyše, desím sa budúcnosti. Chorý som, chorý byť neprestanem. Schizofrénia sa ešte stále nedá vyliečiť. Jediná šanca je brať neuropatiká až do smrti. Tabletky, depresie, občas halucinácie. Tak má vyzerať môj život?
Tamara sa plánuje po škole odsťahovať do Slovinska. Už teraz si šetrí na cestu a spoločný byt. Chce sa tam usadiť, zamestnať niekde v banke (vždy bola macher na čísla) a žiť šťastne až do smrti. Škoda, že nechápe, že ja nie som ten pravý typ na život šťastný až do smrti.
A čo naše deti? Čo ak na svojho syna v akomsi zúfalom záchvate zaútočím? Čo ak ma bude moja dcéra v škole radšej zatajovať ako by priznala, že jej otec je šialenec? Nie, nechcem deti. Som odsúdený na život naveky chorého psychopata, ktorého by mali radšej zavrieť ako pustiť cez hranice.
Rozhodol som sa prestať brať lieky. Môj život bude aspoň na chvíľu zaujímavejší a možno ma nakoniec zavrú na psychiatriu kam koniec koncov patrím. Tamara bude chvíľu plakať, zo začiatku chodiť každý deň na návštevu, ale po čase ju to prestane baviť. Uvedomí si, že dievča ako ona si dokáže nájsť lepšieho chlapa. Takého, ktorý ju bude podporovať vo všetkom, čo spraví, bude ju počúvať, starať sa o ňu (teraz sa v jednom kuse stará len ona o mňa) a presťahuje sa s ňou aj na kraj sveta. A keď takého nájde, na mňa zabudne.
Napriek tomu, že som tabletky vysadil, každé ráno som si poctivo modrým perom do kalendárika spravil čiaročku, aby ma Alica nepodozrievala, že sa opäť snažím prekabátiť doktorov. To isté som spravil aj večer len červeným perom.
Nevedel som kedy plánujem s týmto divadielkom skončiť. Bol som bez liekov osem dní a stále sa so mnou nič neobvyklé nedialo. Občas ma prepadol náhly prílev tepla, inokedy ma hrozne bolela hlava, ale stále to nebolo nič zvláštne.
Depresie zmizli. S Tamarou sme začali chodiť do mestského útulku venčiť psíkov a spoločne sme plánovali, ktorého si raz osvojíme. „Nechcem ani veľkého, ale ani malého kabelkového psa. Pozri sa na tohto, nie je rozkošný?“ ukazovala na psíka s ryšavou srsťou. Myslím, že to bol kokeršpaniel.
Posledné dni som sa začal venovať vareniu. Varil som síce aj pred tým, ale od kedy som prestal brať lieky, chytila ma väčšia chuť skúšať všemožné recepty z domácej kuchárky. Všetci ma chválili, mama ma pred známymi opisovala ako domáceho šéfkuchára. Bolo to milé.
S Alicou som mal výborný vzťah. „Neverím, ty si dospel bráško,“ povedala mi pozerajúc na kalendár nad mojou posteľou a povzbudivo ma potlepkala po pleci, „konečne svoju chorobu berieš zodpovedne.“ Keby tak tá vedela...
Cítil som sa šťastný. A zdravý. Viem, že zdravý nikdy nebudem, ale cítil som sa ako normálny človek, ktorý k tomu, aby bol normálny, nepotrebuje lieky. Myslel som si, že absencia neuropatík sa na mne začne prejavovať už v druhý alebo tretí deň, ale ja som sa cítil čím ďalej, tým lepšie.
No bol by som hlupák ak by som si myslel, že halucinácie nikdy neprídu. Prišli. V najnesprávnejšom čase aký mohol byť.
Bola nedeľa, asi desať hodín ráno. Práve som sa obliekal a chystal sa na omšu ako každý týždeň. Z rodiny som jediný veriaci, no mal som to šťastie, že moja priateľka bola tiež kresťansky založená, takže ma nenechala mrznúť na kázni samého. S Tamarou sme sa mali stretnúť o trištvrte na jedenásť pred starým kostolom.
„Nevidela si druhú čiernu ponožku? Takúto,“ ukazoval som Alici, ktorá sa ešte v polospánku váľala v posteli. Lenivo sa prevalila na druhú stranu a niečo nezrozumiteľne zamrmlala. Pochopil som, že s ňou takto skoro ráno nebude veľmi do reči. Jej víkendový budíček nie je nikdy nastavený skôr ako na dvanástu.
Po dlhom pátraní som ponožku našiel, ešte si rýchlo umyl zuby a cválal z domu. „Čaute,“ zakričal som vo dverách na pozdrav. Žiadna odozva. Nečudo, mama je rovnaký „hard sleeper“ ako Alica. Mali by s tým niečo robiť, takýmto štýlom si prespia polovicu života.
Kráčal som chladnou poloprázdnou ulicou smerom do starého kostola. Tú cestu som poznal naspamäť, odmalička to bola moja obľúbená trasa v Bratislave. Žiadne prepchaté obchodné centrá, otravné bilboardy, hluk mestskej hromadnej dopravy, nariekajúce malé deti. Bola to iná, krajšia časť Bratislavy kam by som bezpodmienečne vzal každého zahraničného turistu. Len v tejto uličke som mal možnosť počuť vŕzganie čerstvo napadaného snehu pod nohami, v ostatných častiach hlavného mesta bol sneh nahradený len hnusnou vodnatou čľapkanicou. Rád som vdychoval atmosféru starých budov, ktoré ma obkolesovali a tešil som sa z každej jednej vločky, ktorá mi spadla na nos. Bolo to skrátka čosi čarovné a táto rutinná nedeľná prechádzka vo mne vždy upevnila pocit, že ako Bratislavčan mám byť na čo hrdý.
Zrazu som narazil na odbočku, ktorú som pred tým nikdy neregistroval. Zvláštne, chodil som touto trasou dvadsať rokov a nikdy som si nevšimol, že sa dá odbočiť aj doprava? Nemožné. Musel som ísť tú čudnú uličku preskúmať.
Pozrel som na hodinky. Ešte je len desať dvadsaťpäť. Do trištvrte mám dvadsať minút. Aj tak Tamara neustále mešká, raz môže počkať aj ona mňa.
A tak som ani neviem prečo poslúchol ten podivuhodný hlas v mojom vnútri a rozhodol sa na päť minút vybočiť z tradičnej trasy do kostola a zamieriť do neznáma. Neviem, čo som si od toho sľuboval. Možno som čakal, že objavím nejakú tajnú bratislavskú skratku, o ktorej nikto nevie alebo nájdem len nové obľúbené tiché miesto kadiaľ sa budem prechádzať, keď budem mať dlhú chvíľu. Každopádne, zvedavosť u mňa vyhrala na plnej čiare.
Naozaj som v tej uličke ešte nikdy nebol. Boli tam veľmi staré budovy, vyzerali skoro ako na Tamariných fotkách z Prešerenovho námestia len trochu inak usporiadané. Väčšinu tvorili pozatvárané obchody a nefunkčné priestory. Škoda, z jedného miesta na rohu by bola veľmi príjemná kaviareň.
Pozdĺž celej ulice som nevidel ani jedného človeka. Je pravda, že som sa nachádzal v menej frekventovanej časti Bratislavy, no bolo viac než čudné, že v hlavnom meste je počas dňa na ulici tak prázdno. Ticho vypĺňal len jemný studený vetrík a zvuk rinúcej sa vody z Dunaja. No okrem toho strašidelného (takmer úplneho) ticha tam bolo veľmi pekne. Väčšina budov sa už určite roky nepoužívala, no napriek tomu na mnohých viseli farebné svetielka a pripomínali prichádzajúce vianočné sviatky. V kombinácii so starými stavbami to vytváralo akúsi zvláštne peknú predstavu vianočnej dedinky. Na konci uličky som dokonca zazrel obrovský žiariaci vianočný strom, o ktorom som pred tým vôbec nepočul.
Ten bol ale krásny! Určite najkrajší v celom meste. Podišiel som bližšie, aby som na stromček mohol lepšie zaostriť a videl som obrovské medovníky rozvešané takmer po všetkých vetvičkách. Nechýbali zlaté zvončeky, ktoré reálne cinkali chytľavú melódiu, farebné ozdoby a skutočne obrovská zlatá hviezda na vrchole. Blikala, žiarila a ak by do tejto časti niekto zablúdil, zaručene by pútala jeho pozornosť, tak ako vtedy moju. „Škoda, že ľudia o tomto mieste nevedia,“ pomyslel som si a ďalej obdivoval ten nádherný skvost, ktorý sa vynímal na vrchole.
Pozrel som na hodinky. Desať tridsaťsedem. Asi by som sa mal vrátiť, aby ma Tami dlho nečakala. No povedal som si, že po omši s ňou určite na toto čarovné miesto zájdem. Stavím sa, že ani ona ho nepozná. Miluje Vianoce, bude sa jej tu páčiť.
Otočil som sa a chcel som sa vrátiť tou istou cestou, ktorou som prišiel. Zmeravel som, keď som videl stáť pár metrov odo mňa Tamaru. Moju Tamaru.
Nemohol som tomu uveriť. Čo tu robí? Ako sa sem dostala? Keď to tu pozná prečo ma sem nikdy nezobrala? A nemala by ma náhodou teraz čakať pred kostolom? Chvíľu sme na seba len nemo hľadeli. Ona prvá preťala trápne ticho a podala mi ruku: „Poď, mali by sme sa ponáhľať.“ Ruku mala zababušenú v tmavomodrej rukavici s vianočným motívom. Červené líca jej vyštípal mráz a neušetril ani jej pery, ktoré boli úplne popraskané. Stavil by som sa, že vonku bolo minimálne mínus desať stupňov.
Usmial som sa na ňu. Odrazu som mal obrovskú chuť guľovať sa, blázniť sa a tešiť sa zo snehu. Tešiť sa zo snehu s ňou.
Bez toho, aby som ju na čokoľvek upozornil, zobral som do ruky sneh a vymodeloval z neho pevnú guľu. „Čo to robíš Adam? Zbláznil si sa?“ spýtala sa vystrašene a začala cúvať. Asi nemala náladu.
Nechápal som. Ako nemôže mať náladu na poriadnu guľovačku?Veď predsa Bratislavčania sa z takéhoto množstva snehu tešia raz za uhorský rok. Musí sa tešiť aj ona.
Ten jej výstup som bral len ako typický ženský výmysel, veď predsa ženy stále niečo vymýšľajú, hovoria nie a myslia áno a vôbec sa nevedia poriadne vyjadriť. A tak som do nej hodil prvú guľu. Netrafil som. Na stotinu sekundy som v jej pohľade videl prekvapenie, strach a bolesť zároveň, no naozaj to bola len stotina sekundy, pretože potom sa rozutekala opačným smerom.
Bral som to ako výzvu a v ruke som už ohrieval ďalšiu snehovú guľu. Tentokrát som trafil priamo do hlavy. Tamara vyzerala dezorientovane a jej pohyby boli podstatne pomalšie, no stále neprestávala v behu.
Hodil som ďalšie dve gule. Nechápal som prečo sa nezapojila. Za to ja som sa zo snehu tešil ako malé dieťa. Jedna z poctivo vymodelovaných gúľ zasiahla opäť hlavu a druhá rana bola priamo do chrbta. Tami sa zatackala a spadla na zem ako hnilá hruška. Asi som sa pre hru príliš zapálil. „Tami vstávaj! Dobre, už sa nemusíme guľovať, keď nechceš. Ja som len nemohol odolať, keď som videl okolo seba toľko snehu.“ Nereagovala. Vôbec sa nehýbala. „Tamara! Ako ti môže ublížiť sneh? Prečo ma takto strašíš?“ jemne som sa jej dotkol a snažil sa prevaliť ju na druhú stranu, lebo takto bola tvárou zaborená v záveji. Pohľad na ňu ma vystrašil. Z úst jej vytekala zelená lepkavá tekutina.
Čo to dopekla je? Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Kde som sa s ňou len stretol?
Zrazu som si spomenul kde som túto jedovatú tekutinu videl naposledy. Bolo to pri hádke s Tamarou. Ona bola vtedy dosť nahnevaná a tekutina sa jej valila nielen z úst, ale aj z očí, nosa a uší. A teraz sa to deje znova. Čo to znamená?
V tom momente ma viac ako Tamarine nereagovanie začalo znepokojovať čosi iné. S obavou som sa pozrel na moje ruky. Boli to obyčajné kusy ľadu, s ktorými som nemohol vôbec hýbať. Nemali žiadny určitý tvar. V tom okamihu som vedel, že je zle. Veľmi zle. Čo z tohto celého bola halucinácia a čo realita?
Ťažko povedať od kedy som mal halucinácie. Mohlo to trvať už od rána, možno len posledných pár minút. Možno vôbec nebola nedeľa a možno vedľa mňa v bezvedomí neležala Tamara ale niekto úplne iný. Bol som zmätený a v amoku som si strčil hlavu do snehu. Áno, viem, v tom momente to bola možno najčudnejšia vec akú som mohol spraviť, ale mal som pocit, že keď si schladím hlavu, pomôže mi to rozmýšľať a dostanem sa naspäť do reality. Ak v tom momente išiel niekto okolo, tak si o mne zaručene myslel, že som blázon, ktorý utiekol z psychiatrie a hrá sa na pštrosa.
V hlave mi pulzovalo. Ublížil som jej? Ako sa to mohlo stať? Veď sme sa len guľovali...
Vybral som premočenú hlavu zo záveja a sadol si vedľa Tamarinho bezvládneho tela. Dotkol som sa prstami jej tváre. Prechádzal som po jej dokonalých lícnych kostiach smerom k ústam. Z úst jej namiesto tej zvláštnej zelenej tekutiny teraz vytekala krv. Utrel som jej jemný prúd, pobozkal ju a prehrabol sa jej vo vlasoch. Ešte viac krvi. Panebože. Ako je to možné?
Široko ďaleko stále nebol nikto. Nikto koho by som mohol zavolať a kto by nám bol schopný pomôcť. Z vrecka som vytiahol mobil a chcel som zavolať sanitku, ale ako naschvál bol vybitý. Čo teraz?
Pozrel som sa navôkol. V skutočnosti nikde okolo mňa nebolo toľko snehu ako sa mi zdalo na začiatku. Ktovie kam som si to pred chvíľou pchal hlavu. A ktovie čím som to Tamaru zguľoval.
Po chvíli som našiel odpoveď aj na túto otázku. Blízko jej nehybného tela ležali ťažké krvavé skaly, ktoré som po nej s predstavou neškodných snehových gúľ pravdepodobne hádzal. To nie je možné. Ešte nikdy som nemal takú silnú halucináciu. A už tobôž nie s takými dôsledkami. Došlo mi prečo Tami utekala, kričala a myslela si, že som sa zbláznil. Ja hlupák, mal som ju počúvať. Bombardoval som ju kameňmi, to preto sa tak bála. A preto tu teraz celá krvavá leží bez jediného pohybu a známky života.
Nedýchala. Bola studená ako ľad a pobyt na studenej mokrej zemi jej veľmi nepomáhal. Zabil som ju. Jedinú osobu, ktorá sa snažila pomôcť mi a vždy ma slepo bránila. Ako som to mohol dopustiť? A čo sa stane, keď nás tu nájdu? Pôjdem do väzenia alebo na psychiatriu?
Nevedel som čo ďalej. Sedel som tam asi polhodinu absolútne netušiac čo si teraz počnem so životom, len som civel na jej mŕtve bledé telo. Zaručene vykrvácala. Ak by som zavolal záchranku okamžite, možno by ešte mala šancu na prežitie. Ale ja som najprv ani nevedel, že halucinujem. Bolo mi na nič a mal som chuť ukameňovať sám seba.
„Zbohom,“ zašepkal som jej do ucha s úmyslom naposledy sa rozlúčiť. V očiach sa mi zaleskli slzy. Vzhľadom na nízku teplotu jej tela, bielu tvár a nepríčetný pohľad som si bol istý, že už dávno ma nepočuje, no napriek tomu som dodal: „Milujem ťa Tami.“ Musel som jej to povedať. Obetovala mi toľko zo svojho života. Ja som ju oň sebecky obral. Nežne som ju pohladil po líci a uštedril jej posledný bozk. Postavil som sa a odišiel, v tej chvíli som ešte sám nevedel kam.
Nechal som jej telo opustené, zmrznuté, krvavé a bezvládne. Bolo to odo mňa viac než bezcharakterné, ale v tej chvíli som cítil, že musím odísť. Odísť niekam ďaleko a už sa nevrátiť. Výčitky svedomia ma budú hrýzť stále a je vlastne absolútne jedno kde som a čo robím, no predsa len som v tej chvíli od nej odišiel. Nemalo to žiadne racionálne vysvetlenie. Skrátka som sa na ňu nedokázal ďalej pozerať. O pár hodín ju niekto nájde, zhrozený zavolá sanitku, zistia, že to bola vražda, začnú to vyšetrovať, no ja tu už dávno nebudem.
Mieril som na hlavnú bratislavskú stanicu. „Kam to bude?“ spýtala sa milá pani pri okienku. „Ide odtiaľto nejaký vlak do Ľubľany?“ odvetil som. Pani sa na mňa pozrela ako keby som spadol z Marsu. „No, museli by ste prestupovať v Maďarsku a cestovali by ste tri dni...“ „Okej, jeden lístok do Ľubľany poprosím,“ povedal som a sám s trpkou spomienkou, bez liekov a takmer bez peňazí som čakal na vlak spásy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár