A je to tu. Vyhodili ma zo školy. Ked mi profesor podal moj test zo slovami ,ľutujem kolegyňa, , doľahla na mňa velká únava. Mala som chut všetko, ale všetko hodiť za sebou. Hodiť sa pod auto alebo do Dunaja, bolo mi to jedno - len aby bolo ticho Dva roky som makala, pracovala pri tých najnemožnejších rodinách ako opatrovateľka a nemukla som, zo strachu straty prace, lebo - ako by som potom platila školu? Knihy? Cestovne? Čast nájomného pre mamu, o ktorom tvrdi, ze aj tak ho prežeriem? Darčeky pre celu rodinu z Rakúska? Mačacie konzervy pre macky?

Mala by si viac myslieť na seba - to mi vždy zunelo v hlave. Ale ved myslím, chodím do školy, a keď ju skončím, všetko bude v poriadku - odpovedal nato nejaký hlások vo mne. Všetko bude v poriadku...

Nie som sprostá, viem, ze titul mi nezaručí super prácu, super byt, ľahší život. Ale bola by to istota si vždy nájsť aspoň nejakú prácu a nemusieť utierat zadky starým ľudom a trpieť maniere ich deti. Mala by som znovu víkendy a sviatky. Bola by som preč od rodiny, možno mala vlastnú malú garsónku. Byt niekym...lebo - a to vám povie každá opatrovateľka - tam vonku ste v očiach ostatných nikým. Tuto prácu robia len staré zeny v dôchodku alebo tie, ktoré krátko pred dôchodkom stratili prácu. Koľko mojich kolegýň malo vnučky staré ako ja! Ked si predstavím tie cesty v noci z Rakúska do Bratislavy na skúšky, v ten deň aj naspať do Rakúska a ráno vstávat z úsmevom - ak som samozrejme uprosila dcéru babky. Koľko noci som prebdela. Kolkokrát ma skoro napadli vo vlakoch. A chodila som len vlakmi, lebo to bola jediná zľava, ktorú som mohla a vedela využit. Ako som mrzla v noci, v januári na nástupištiach...

A teraz je po všetkom. Dva roky môjho života, dva roky driny a snov - FUČ. Je to...preč. A nedokážem sa zbaviť pocitu, ze je to moja vina. Tlači ma taký tažký pocit v hrudi, je to vzlyk, plac, krik, potreba hádzať vecami, rezať sa, roztrhať knihy a skripta, pocit, ze to bolo všetko premárnené, ze keby som bola oslavovala a chlastala a zanedbávala školu, takisto by som tu skončila a mala by som pritom aj zábavu. Moji sestra - moja MLADŠIA sestra - konci magistra, mama jej platí studium, jej priateľ už kúpil pre ňu prsteň...a ja tu stojím, bez školy, bez priateľa (keďže škola bola vždy prvá), bez vízie budúcnosti, ktorá by ma naplňovala, nemám proste nič.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
wicki  26. 1. 2013 07:51
To je ten skurvený zákon schválnosti, že ten, kto maká ako blbec z toho nakoniec nič nemá a ten, čo to fláka nakoniec skonč
2 
fotka
dawnisuponus  26. 1. 2013 23:42
Shit happens. Resp. shit happens to good people. Mozes sa na to pozret ako na novy startovaci bod v tvojom zivote. Hlavu hore aj ked je to momentalne tazke!
Napíš svoj komentár