Jún 1941, Slovenská republika. Hodiny visiace nad slovenským znakom a obrazom terajšieho prezidenta Tisa odbili jednu hodinu popoludní a my sme sa s rachotom postavili zo školských lavíc na pozdrav učiteľa. Ponad hlavou mi v tej chvíli preletelo malé papierové lietadielko a pristálo na mojom výbornom vysvedčení. Schmatla som lietadlo, otvorila ho a prečítala krátku správu od Janka.
Janko je mojím spolužiakom už celých osem rokov a susedom už od narodenia. Preto spolu ráno chodíme do školy a po škole zasa domov, spolu sa vždy na ulici hrávame a jašíme, vo všetkom sa dopĺňame a bez seba nevydržíme dlhšie než jeden deň. Je to môj najlepší priateľ, a pretože mamička nemohla mať už druhé dieťa, je pre mňa Janko takmer ako vlastný brat.
„Evka! “ Ten známy hlas spoznám aj za sto rokov. Janko už ma čaká vo dverách s taškou na pleciach a podľa toho výrazu v jeho tvári viem usúdiť, že už horlivo premýšľa nad tým, čo by sa dnes dalo vymyslieť.
„No čo, Janko, ako oslávime koniec školského roka? Pôjdeme sa kúpať na jazero s ostatnými deckami? “
„Jasné! Hneď ako prídeme domov, vezmeme si plavky vyrazíme! “ odpovedal, zjavne nadšený tým nápadom.
Cesta domov trvá asi pol hodinu a ako obyčajne sme preberali, čo budeme tieto prázdniny vymýšľať a aké dobrodružstvá podnikneme. Sem-tam sme zaspomínali, čo sa tento rok udialo a trošku sme poohovárali spolužiakov. Ako sme sa rozprávali, neuvedomili sme si, že už stojíme pred mojím domom a rozlúčili sme sa s tým, že o pätnásť minút sa stretneme pri malej kaplnke na okraji lesa.
„Už som doma! “ zakričala som ako každý raz, keď som sa odniekiaľ vrátila. Potom som prešla do jedálne a začala som si nakladať obed. Chcela som čo najskôr vyraziť z domu, preto som jedlo hltala tak rýchlo, že som si ani poriadne neuvedomovala, čo vlastne jem.
„Ahoj, Evička, aký bol posledný deň v škole? Vysvedčenie máš? “ opýtala sa mama s jej typickým úsmevom a podala mi pohár vody, ktorý som bez jediného nádychu vypila.
„Ahoj, mamička, tuto, “ podala som jej papier so známkami. „V škole bolo super, dohodli sme sa s Jankom, že to pôjdeme osláviť a skočíme s ostatnými na jazero.“
„No dobre, ale keď sa vrátiš, upraceš si všetky staré školské veci, dobre? “
„No čo už.“ dodala som otrávene a prevrátila očami. Stále musím len upratovať a pomáhať.
Prehltla som posledné sústo a spratala kuchyňu. Šikovne som si zbalila veci na kúpanie a vybehla z domu, smerujúc k lesu, ktorý bol asi päť minút cesty od nás. Na ulici som stretla zopár spolužiakov, ktorí sa už tiež chystali k jazerám, ale ja som ešte musela ísť po Janka. Už z diaľky som videla, ako tam sedí, a keď ma zbadal, tvár sa mu rozžiarila a zakýval mi. Aj keď sme boli sami len chvíľku, znova sme sa zo zvyku objali a ruka v ruke sme vyrazili cez les k jazeru, kde náš už čakalo sedem kamarátov. Sadli sme si k nim a celé dopoludnie sme len klebetili a zabávali sa.
„Čo to je? Počujete to? “ ozval sa Martin.
Všetci sme otočili hlavy a hľadali sme príčinu toho zvláštneho zvuku. Oči nám postupne zamierili až k oblohe, kde sme zbadali okolo desať lietadiel podobných tým, ktoré si posielame v škole vždy, keď si niečo chceme tajne povedať. No tieto lietadlá nevyzerali až tak krehko ako tie naše. S otvorenými ústami sme sledovali šou, ktorú lietadlá predvádzali. Z trupov im padali malé strieborné papieriky a dopadali všade okolo nás. Papieriky sa tak krásne leskli, že prvé, čo sme spravili, bolo, že sme začali papieriky zbierať. Vykrikovali sme po sebe a súťažili, kto nazbiera viac. Keď už pri jazere nebolo čo zbierať, všimli sme si, že Slnko zapadá a s plnými hrsťami sme utekali cez les domov, aby sme porátali, kto našu novoobjavenú hru vyhral.
Odrazu sa ozvalo uši trhajúce strašné buchnutie, ktoré nás donútilo zastaviť. Všetci hľadali miesto, odkiaľ to mohlo prísť, no nič sme nevideli. Vtedy som si všimla Jankov vystrašený a zhrozený pohľad.
„Panebože, horí! “ skríkol po chvíli Janko.
Až vtedy mi konečne došlo, kam sa vlastne pozerá a čo sa deje. Rozbehla som sa tak rýchlo, ako to len moje nohy dokázali, a postupne sa mi pred očami vynáral ten najhorší obraz, ktorý som kedy videla.
Na oblohe premávali tie isté lietadlá, ktoré nám spúšťali krásne ligotavé papieriky. Tentoraz však nepadali len papieriky. Na zem sa miesto nich rútili čierne, hrôzu naháňajúce bomby, ktoré nemilosrdne ničili všetko, čo sa im priplietlo do cesty.
„Eva, stoj! Nechoď tam, zbláznila si sa? ! “ reval na mňa Janko.
„Janko, ja musím, sú tam moji ro...“ Viac som nemohla rozprávať a spadla som na zem.
Kde som? Túto miestnosť nepoznám, ale asi by to mohla byť nemocnica. Čo sa mi stalo? Zrazu sa otvorili dvere a vošla mamička s tatkom.
„Ahoj, mamička, ahoj, tatko! Kde je Janíčko? Čo sa vlastne stalo? Ako dlho som tu? “ zavalila som ich hneď otázkami.
„Evička, “ začal tatko. „Pred dvoma týždňami, vtedy ako sem prišli tie lietadlá, ťa niečo udrelo silno do hlavy. Keby ťa tvoji kamaráti rýchlo nepriniesli sem do nemocnice, mohlo byť už neskoro. Preto...“ stíchol, do očí sa mu tisli slzy.
„Evka, musím ti niečo povedať. Už si veľké dievča a myslím, že to pochopíš a budeš robiť to, čo je treba. Zajtra idú všetky deti spolu na prázdniny do Anglicka a ty tu nemôžeš zostať po tom, čo sa stalo.“ dokončila mamička.
„Ty... chceš aby som odišla? “ Nevedela som to ani poriadne vysloviť.
„Samozrejme, že nie! Ale je to tu príliš nebezpečné. Nemôžeš tu zostať...“ už plakala aj mama.
„Evička, vieš, že ťa obaja s mamičkou veľmi ľúbime, preto chceme pre teba to najlepšie. Takže dosť bolo rečí a vyplakávania, už sme ťa zbalili, zajtra o štvrtej ráno odchádzaš.“ Dal mi pusu a odišiel z izby.
„Mamička, ja nechcem odísť! “ nariekala som.
„Ale veď to sú len prázdniny, zlatko. Vrátiš sa a budeme zasa spolu.“
„No dobre, “ povedala som napokon. „Ale chcem sa rozlúčiť ešte s Jankom.“
„Zlatko... Janko, “ odkašľala si. „Janko už odišiel včerajším vlakom. On..on ťa tam počká.“ dodala.
„No dobre, tak teda zajtra ráno.“
„Áno Evička, zajtra ťa prídeme vyzdvihnúť. Idem už za tatkom. Ľúbim ťa.“ Odišla.
Ráno som sa zobudila nevyspaná, pretože som celú noc preplakala. Rodičia prišli presne tak, ako sľúbili. Tatko niesol v ruke jednu veľkú tašku a mama držala taštičku, v ktorej boli moje doklady a peniaze.
„Určite sa vrátim? Prídete po mňa? Sľúbte mi to! “ prosila som.
„Určite dcérka.“ prisľúbil tatko.
„A Janíčko tam na mňa tiež bude čakať, že? “
Tatko odvrátil tvár. To robieva vždy, keď niečo tají.
„Čo sa deje? Bude tam, či nie? ! “ nedalo mi to.
„Už na teba čaká.“ skočila tatkovi do reči rýchlo mama.
„Dobre, aspoň, že neho tam budem mať, “ povedala som práve vtedy, keď vlak zatrúbil na odchod.
Mamička s tatkom podišli ku mne, poriadne ma objali a pobozkali ma. Presne tak, ako to urobili desiatky ďalších rodičov. A my sme nastúpili do vlaku.
Jún 2001, Veľká Británia. Od toho dňa sa všetko zmenilo. Život v Anglicku je úplne odlišný od toho, ktorý som žila pred šesťdesiatimi rokmi. Mám milujúceho manžela, dve nádherné a múdre deti, päť vnúčatiek, veľa kamarátov a známych. Každý si pri tej predstave pomyslí, aký ideálny život to je. Ale niečo mi chýba, niečo veľmi podstatné. Nezažila som to pravé bezstarostné detstvo. Nemám svojich rodičov. A nemám ani svojho najlepšieho priateľa. O toto všetko ma pripravila jedna jediná vojna.
Keď som sem vtedy pred šesťdesiatimi rokmi prišla, nikto ma tu nečakal. Dali ma do rodiny, ktorú som pred tým vôbec nepoznala, a nevedela som sa im ani poriadne predstaviť, pretože po anglicky nás v škole nikdy neučili. Reč som sa však postupom času naučila a zvykla som si aj na mojich adoptívnych rodičov. No stále som čakala. Čakala som, kedy po mňa prídu rodičia a všetko bude tak, ako to podľa mňa malo byť. Ale čas plynul a nikto nechodil, dokonca ani od mamičky, ani Janka neprišiel žiaden list. Prázdna diera v mojom srdci sa neustále rozširovala.
Nemohla som žiť ďalej s tou neznesiteľnou nevedomosťou, a preto keď som úspešne doštudovala univerzitu, vrátila som sa naspäť na Slovensko, aby som zistila, čo všetko sa vtedy naozaj stalo. A našla som to, čo som hľadala.
V dedinke, v ktorej som kedysi bývala, bola v mestskej knižnici uložená stará kronika. Bolo mi povedané, že sú v nej údaje o všetkých obyvateľoch dedinky, čo zomreli v druhej svetovej vojne. Vedela som, že to bude ťažké, ale aj tak som kroniku otvorila a pozerala si všetky tie známe mená. Tušila som, že tam nájdem aj svojich rodičov. Tak sa aj stalo, ale ani v tom najhoršom sne ma nenapadlo, že tam uvidím meno svojho najlepšieho priateľa. On predsa odišiel s ostatnými deťmi. Teda aspoň tak mi to povedali moji rodičia. Nechcela som tomu uveriť, až kým som si neprečítala krátky článok vytrhnutý z novín, ktorý bol prilepený pri jeho mene. Keď som ho dočítala, nevedela som sa ani pohnúť, iba som sedela a plakala.
Vo vojne sa ľudia delia na tri skupiny. V prvej sú tí, ktorí ju začínajú. Tí najhorší, najkrutejší. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí sa postupne pričleňujú k prvej skupine zo strachu o život a vlastné pohodlie. V poslednej, tretej skupine som bola ja. Predstava vojny vo mne vždy vyvolávala neopísateľný strach a hrôzu. No predsa len som bola medzi tými, ktorí boli prenasledovaní a väznení najviac. Nedá mi to a musím sa spýtať, prečo? Kvôli farbe pokožky, národnosti alebo podľa toho, v ktorom kostole ma pokrstia? Nikto nemôže ovplyvniť, kde, komu a kedy sa narodí. A my sme neboli žiadne výnimky. Až po toľkých rokoch som konečne pochopila, že som mala obrovské šťastie. Šťastie v nešťastí. Nie každý ho mal. Niektorí príležitosť odísť nedostali. Ani Janko nie.
Straty milovaných ľudí bolia viac, než čokoľvek iné. Napriek mnohým rokom, keď človek zabúda na časy dávno minulé, ja stále v mysli stretávam svojich blízkych. Stali sa mojou súčasťou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
h8u
29. 11.novembra 2009 19:39
úžasné
Napíš svoj komentár