Nie, nie som emo, neplánujem spáchať samovraždu, ani nie som vždy pesimista...len sa mi to teraz tak zdá.
Všetko vidím bez farieb a neviem to zmeniť. Možno by mi mohol niekto pomôcť, ale to nejde. Ja som pomáhajúca, ja som tá s tým večným úsmevom, ja som tá kto má vždy dobrú náladu. Nechcem ani nemôžem sklamať ľudí okolo seba, tých ktorí sa na mňa spoliehajú. Ale viete, keď je neskutočne ťažké pomôcť druhým vtedy, keď vy sami potrebujete pomoc...
Stojí to strašne veľa síl. Dnes nejdem spať, túžim unaviť telo rovnako ako dušu
.
Večer som sa hrala s Betkou, hneď ma prekukla.
„Prečo si smutná? Preto, že sa sťahujete?”
„Nie som smutná moja, poď ešte sa zahráme na víly“ a za tým ten najširší úsmev na aký som sa zmohla.
„Danka ty mi klameš.“
No áno klamem, čo už so mnou.
.
Nikdy som to nevedela, prísť len tak za niekým, vyžalovať sa mu, vyplakať sa na pleci, vyrozprávať. Teraz by sa mi to zišlo. Nedá sa to, mám okolo seba múry a žiadne okná, neočakáva sa to odo mňa, nepatrí sa mi to.
No tak čo mi ostáva?
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
uchi
29. 6.júna 2008 22:27
Určite musíš mať niekoho pri sebe, komu sa môžeš zdôveriť. Napr. frajer, rodičia, alebo najlepšia kamarátka A ja som tiež taký typ, ako ty, že vkuse som vysmiaty a tak Ale myslím si, že nemám problém sa aj tak niekomu zdôveriť s mojimi pocitmi Tak to skús, neboj sa Určite sa ti uľaví, ver mi
2
ked povies prve slovo ostatne pojde same a povies aj to co si povedat nechcela poznam to a ono o pomaha len treba povedat a zacat
Napíš svoj komentár