Boli dve hodiny ráno, vonku pršalo a ako každú noc bolo počuť škrekot mačiek. Mama s otcom spali v manželskej posteli. Tá noc sa zdala byť úplne pokojná, kľudná ako každá iná. Avšak niečo sa stalo. Mama sa zobudila s obrovskými bolesťami brucha a so slzami v očiach zobudila otca. Otec neváhal a podložil jej pod hlavu ďalší vankúš aby mala hlavu vyššie položenú ako zvyšok tela a keďže bol externista vedel jej podať prvú pomoc. Ale v tomto prípade nešlo o normálnu prvú pomoc. Nebola to totižto bolesť ako každá iná. Väčšinou sa ľudia pri bolestiach strhnú a začnú panikáriť s pocitom že sa im niečo stane. Mama sa v tomto prípade so slzami v očiach usmiala a povedala ,,Je to tu miláčik, budeme mať dieťatko...“. Áno počujete dobre, mama bola tehotná a moja cesta po tomto svete sa pomaly, ale isto začínala.
Otec zavolal sanitku a keďže mal známosti z práce, boli u nás do piatich minút. Mamu hospitalizovali na novorodenecké oddelenie. Vybavovačky išli bokom, pretože mame odtiekla voda a ja ako dobrý plavec by som bez vody v maminkinom brušku nevydržal príliš dlho. Keby som vám to mal všetko opisovať tak, ako som to videl ja, znelo by to asi takto. Krik, pípanie prístrojov, hlas doktora a sestričiek a výkriky môjho otca, ktorý aj keď chvíle pôrodu videl veľa krát, v tomto momente by to radšej nechal na niekoho iného. Celý priebeh pôrodu si nepamätám avšak pamätám si jednu vec, ktorá ma bude sprevádzať celým životom. Mamin pohľad, keď ma uvidela a ockove nadšenie keď videl aká je maminka šťastná. Bolo to úžasné, tá eufória z nej priam vyžarovala a verím tomu že ak bol v nemocnici niekto smutný, a prešiel by okolo izby kde ležala, úplne by mi pohľade na ňu žiaril radosťou. Po pôrode si ma ešte sestričky zobrali, pretože maminka musela odpočívať. Bola to silná žena a tak som aj ja veľmi zdravé dieťa. Po pár dňoch pobytu v nemocnici som sa objavil doma. Áno objavil práve preto, pretože som zatiaľ iba stále papal, spal a vykonával potreby, ktoré všetci dobre poznáme.
Ako čas plynul a ja som rástol, začali mi rásť aj prvé zúbky. Veľmi to šteklilo a tak som obhrýzal čo sa dalo. Občas aj to čo nie. Všetci v rodine mali zo mňa radosť a aj keď som to ešte nevnímal tak ako teraz, začala sa nová etapa môjho života. Dovŕšil som vek štyroch rokov a s neveľkou radosťou som začal chodiť do škôlky. Z počiatku som to tam nemal veľmi rád, pretože doma bolo doma a bez ockových smiešnych výrazov tváre a maminých nežných dotykoch, ktorých som mal donedávna ešte plnú náruč, mi to miesto prišlo úplne nezáživné. Ale ako dni plynuli a ja som spoznával nových kamarátov, prvé lásky, nové hračky a milé pani učiteľky, začalo sa mi v škôlke páčiť. Avšak bezstarostný život, v ktorom ma zaujímalo iba to, čo sa budeme hrať a akú zmrzlinu mi mama kúpi cestou domov, sa pomaly vytrácal.
Po dovŕšení šiesteho roku, môjho doposiaľ kľudného života, prišla prvá trieda základnej školy. Nové miesto, nová budova, noví ľudia, nové pani učiteľky, proste všetko bolo iné a mne sa to vôbec nepáčilo. Všetky deti sa tešili ako sa naučia čítať a písať, avšak ja nie. Vedel som že všetko, čo sa zdá byť ľahké, bude postupne naberať na obtiažnosti. Ako som si myslel, tak sa aj stalo prvý stupeň základnej školy ubehol veľmi rýchlo a zdanlivo ľahké veci sa začali komplikovať. Keďže som bol od mala zhovorčivé dieťa a všetko čo som mal na srdci som mal aj na jazyku, učiteľom som sa prestal páčiť. Pribudli zlé známky, poznámky, dokonca jedno či dve pokarhania. Áno patrí to k životu, určite to patrí aj k mladosti. Sme spontánni, myslíme si že nám patrí celý svet a pritom zabúdame na tých, ktorým to ubližuje najviac. Na našich rodičov. Dospelí majú úplne iné problémy, svoje problémy, ktoré sú oveľa vážnejšie ako tie naše, avšak mi im ešte pridávame problémy, ktoré by vôbec nemuseli byť a práve preto dostávame za trest zákazy ísť von, pozerať televízor alebo ísť ku starkej mame.
Jedno z najlepších období detstva je za mnou. Čo asi nasleduje teraz, druhý stupeň základnej školy, viac domácich úloh, zmena pani učiteliek, nové predmety, a samozrejme viac kníh a zošitov. Človek by si myslel že druhý stupeň je zlý, ale nie je. Je to prvá cesta dospelosti, ktorou sa dieťa vyberie. A tak som sa tou cestou vybral tiež, pretože som si myslel že byť dospelým je zábava. Všetko v škole som bral zodpovedne, prípravu na vyučovanie, odpovede, písomky. Život bol skvelý aj napriek tomu, že neostávalo až tak veľa času na hry s kamarátmi. Mne to nevadilo, všetko sme si kompenzovali v škole, keď sme cez prestávku robili somariny. Poznámky sa nebrali až tak vážne a všetko mi prišlo úplne jednoduché. Doma ma brali pomaly ako seberovného a ja som mal pocit že som na vrchole sveta. Ale opak bol pravdou, stále som bol niekde pri základni hory, ktorá sa volá život.
Keď si to tak zhrnieme, tak celá základná škola bola vlastne príprava, na ďalšiu skúšku dospelosti, nazývanú MONITOR. MONITOR bol test, ktorý zavažoval hlavne na prijímaní na stredné školy. Našťastie v mojom prípade som sa nemusel na test až tak učiť, pretože som si veľa vecí pamätal zo školy. Napísal som ho skoro na stopercentnú úspešnosť aj zo slovenčiny aj z matematiky, a keďže to bola moja prvá veľká skúška bol som na seba mimoriadne hrdý. Po prijatí na strednú školu, moje sebavedomie ešte viac vzrástlo, čo nenaznačovalo nič dobré. Ako najbystrejší žiak na základnej škole, som si myslel že strednú školu prejdem bez problémov. Mýlil som sa a po prvých dvoch rokoch, kedy som prešiel iba s odretými ušami som sa rozhodol začať učiť. Nie veľa, pretože všetkého veľa škodí ale aj to malé úsilie, ktoré som vynaložil do učenia, sa mi vrátilo v podobe jednotiek a dvojok na vysvedčení. Po dvoch menej úspešných a po dvoch úspešných rokoch na strednej škole, prišla ďalšia životná skúška, maturita. Strach, ktorý som pociťoval už len z názvu, sa nedal opísať. Pri predstave že stojím sám pred komisiou a odpovedám na otázku, ktorú som si vytiahol, mi naháňala husiu kožu.
Po nie príliš efektívnom učení, prišiel deň D, deň kedy som mal maturovať. Učesaný, v obleku som sa postavil pred komisiu, vytiahol som si otázku, prečítal ju nahlas a prekvapivo odpovedal na dvojku. Zvládol som to a s pocitom úplného víťazstva som sa prihlásil na vysokú školu. Ja a vysokoškolák? Koho by to kedy bolo napadlo že sa sem dostanem a ak na sebe zapracujem, budem si môcť pred meno hrdo písať titul. Výberové konanie na vysokú školu dopadlo v môj prospech a tak som sa koncom septembra dočasne presťahoval na internát. Vysoká škola mi išla vcelku od ruky, čo sa mi zdalo veľmi divné. Prvý ročník dal síce zabrať, pretože na škole riedili silnejšie a slabšie články triedy. Neviem akým spôsobom som sa dostal medzi tie silnejšie ale úprimne som bol rád. Bakalárske štúdium plynulo a po troch rokoch som zažil deja vu. Nebolo to tak celkom deja vu, pretože obhajoba bakalárskej práce a vlastne samotné zhotovenie práce bolo duševne a časovo náročné. Asi som sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože som to zvládol a nasledujúce dva roky inžinierskeho štúdia ubehli ako voda. Spokojný s titulom som sa odsťahoval z internátu a pohľad mojej mami s otcom na mňa, ako na čerstvo odpromovaného žiaka bol neuveriteľný. Hrdosť a radosť, ktorá im žiarila z očí bola taká silná že som načisto zabudol na poslanie, ktoré som pri narodení dostal. Založiť si rodinu a pokračovať v kolobehu života.
Spomenul som kolobeh života? Áno život a smrť. Jedno dobré, druhé zlé. Nikto sa nechce dožiť toho, že mu najbližší z rodiny odídu na iný svet. Aj keď je to hrozné, je to neodvrátiteľné. Dva roky po tom, ako som odišiel z vysokej školy, mama nešťastne ochorela a po mesiacoch v nemocnici zomrela. Smrť zobrala najviac otca, ktorý s ňou prežil celý život od strednej školy. Otec sa zrútil a začal piť, nevenoval sa známym, svojej rodine, mne a ani práci, pričom nakoniec prišiel o robotu a ja som sa musel starať o seba a aj o neho. Na založenie vlastnej rodiny nebol čas, priestor a ani peniaze. Ako inžinier som dostal veľa pracovných ponúk v zahraničí, ale ja som si nemohol dovoliť odísť. Pretože otec by sa o seba nedokázal postarať. Myslel som si že som v živote spravil niečo zlé, keď sa môj osud zdanlivo nenávratne zvrtol na nočnú moru. Ale prišla ona, moja láska, záchrana, matka mojich detí, stará mama našich vnúčat.
Kto by to bol povedal, že tú pravú stretnem v obchode, pri oddelení s mliekom. Pri pohľade do jej očí, som sa nevedel sústrediť na nič iné a jediné slová, čo ma napadli boli koľko stojí toto mlieko. Usmiala sa, a ukázala na cenovku. Neviem ako ale zrazu som sa vzchopil a predstavil som sa a s gestom veľkého hrdinu som ju pozval ku nám na večeru. Prekvapivo neodmietla a ponúkla sa že mi ju pomôže uvariť. Keď som toto všetko otcovi povedal, neveril vlastným ušiam. Doteraz zarastený, špinavý dotrhaný muž sa za pár hodín premenil v uhladeného, učesaného a voňavého gavaliera, čím neprekvapil iba mňa, ale hlavne moju budúcu manželku. Pri varení, sme si užili kopec zábavy, nasmiali sme sa, dokonca sme si vymenili pár pohľadov, dotykov a aj nejeden bozk. Otec mal z toho nesmiernu radosť a zdalo sa, že sa všetko vracia do starých koľají. Ale nebolo tomu tak, o týždeň na to otec zomrel na infarkt a ja som sa psychicky zrútil. Moja priateľka ma nesmierne podporovala a spoločnými silami som sa dokázal znovu začleniť do kolektívu a nastúpil som ako architekt v jednej známej firme.
Ako čas plynul a ja som videl že ona je tá pravá, začal som uvažovať o tom že ju požiadam o ruku. Nevedel som ako to spraviť a preto som vymyslel niečo originálne. Spomenul som si že môj starý známy z vysokej školy má kapelu a tak som ho poprosil či by pre ňu nezložil pesničku. Súhlasil a o týždeň na to som jej ju pustil. Celá dojatá mi povedala áno a o mesiac bola svadba. Svadba nebola veľká, pretože rozpočet nám to neumožňoval, avšak zábava to dostatočne vykompenzovala. Spoločne sme si nažívali, v byte po otcovi a mame, a ako čas plynul zažil som ďalšie deja vu. Áno bol to pôrod a na svet pribudli dve krásne deti. Chlapec a dievčatko, tak ako si to niektoré páry plánujú a skúšajú, nám sa to podarilo hneď na prvý raz. Verte mi že nie je nič krajšie ako vidieť deti rásť. Ten pohľad keď zažívajú presne to isté čo vy v ich veku. Viete im poradiť, pomôcť podporiť ale aj patrične potrestať, a oni netušiac krútia hlavou keď im poviete že aj oní zažijú to isté čo vy.
V tomto období života, by si asi každý prial zastaviť čas a žiť tak večne. Avšak čas je neúprosný a čím ste starší, tým beží čoraz rýchlejšie. Deti rastú, vy starnete. Prichádzajú problémy, zdravotné, v práci, niekedy aj vzťahové. V mojom prípade vzťahové problémy nenastali. Okrem jedného. Keď manželka odišla na druhý svet, išlo to so mnou dolu vodou. Nemyslel som na nič iné iba na to ako sa za ňou dostať. Moje neúspešné pokusy o samovraždu skončili neskôr v liečebni a ja som stratil všetko. Svoje deti, svoju rodinu, svoj život. Po dvoch rokoch na liečení som sa konečne dostal zo závislosti na alkohole a prvá vec na ktorú som myslel bola, ako sa majú moje deti. Po skontaktovaní sa s nimi mi pomohli dostať sa na nohy a syn ma zobral bývať k sebe. Nebolo to nič moc ale bol som mu za to neskutočne vďačný. Keďže som poberal dosť veľký dôchodok a mal som ušetrené nejaké peniaze z minulosti, kúpil som si malý dom na kraji mesta, kde som chcel v pokoji a spomienkach prežiť zvyšok života.
Prešlo päť rokov a moja radosť z kľudného života sa znásobila správou, že budem starý otec. Môj život už po niekoľkýkrát získal zmysel a aj keď som vedel že mi neostáva veľa rokov, prežijem ich naplno so svojou rodinou. Tak sa aj stalo, vnúčatám som ukazoval všetky veci, ktoré som v detstve robil, a oni si zo mňa brali obrovský príklad.
Ale ako na každého starého človeka, aj na mňa prišla choroba. Zákerná rakovina. Väčšina ľudí by sa psychicky zrútila, ale ja nie. Ja som sa pousmial a žil ďalej. S pocitom že môj príbeh končí, a s pohľadom na generáciu, ktorú som zanechal som pri poslednej otázke od mojich detí nemusel príliš uvažovať nad odpoveďou. Opýtali sa ma, čo by som chcel zažiť znovu. Odpoveď bola stručná a jasná. Život.
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
kajs
11. 5.mája 2013 20:17
presne takú tému sme mali na rozprávanie čo nám zadala slovinárka
10
hm, a možno ak ťa to v tom mekáči omrzí, bude z teba spisovateľ....
kto vie, dnes je všetko možné :-S :-S :-S
kto vie, dnes je všetko možné :-S :-S :-S
11
toto sa mi velmi pacilo, fakt asi 1. sloh, ktory ma zaujal a nebola to len taka typicka skolska sracka. si talent, chlape!
Napíš svoj komentár