Ceruzka

V tú noc som písal po stenách drevenej chatrče, keď vtom sa za oknom mihol tieň.Celkom blízko mňa. Ustrnul som. Vonku čosi zašuchotalo. Sviečka na stole vrhala do miestnosti chabé svetlo. Zastrel som záves a pokračoval v písaní.

Moje myšlienky po chvíli opäť prerušil zvláštny šuchot. Akoby sa niekto, alebo niečo prechádzalo popri chatrči.Šuchot neustával. Za závesom sa objavil blížiaci sa tieň.

Ozval sa vo mne pud sebazáchovy.

Schovaj sa!

Splašene som sa rozbehol pod stôl, zavrel oči a na pár minút úplne prestal dýchať. Cez tenkú drevenú stenu bolo počuť, ako sa vonku čosi pohybuje.

Po chvíli miestnosťou otriasol zvuk rozbíjajúceho sa skla. Otvoril som oči. Na zemi predo mnou ležali jeho úlomky. V ich odraze som uvidel trepotajúci sa záves. Dovnútra vbehol mrazivý vzduch.

Pomaly som sa odhodlal vystrčiť hlavu ponad okraj stola.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. V ruke som zvieral ceruzku ako nôž, pripravený ňou dobodať hocikoho alebo hocičo, čo sa objaví v okne. Od neznesiteľného strachu som rozšírenými očami sledoval vejúci záves. Boli na ňom zvláštne škvrny.

S hrôzou som si uvedomil, čo sú zač.

Krv!

Zväčšovali sa.

Boli stále väčšie a väčšie...

Na svitaní ma strašne bolela hlava a nachvíľu som sa nevedel rozpamätať, čo sa stalo. Pod sebou som cítil čosi studené. Sneh. Nado mnou sa vznášala hmla. Celkom blízko bolo počuť hučanie vody.

Teraz sedím na skale a snažím sa spomenúť si na to, čo sa vlastne včerajšiu noc odohralo. Pritláčam si na čelo ľad a pozerám na mohutný vodopád. Aspoň, že už zmizla tá hustá hmla a ja dovidím do doliny, na tečúcu rieku. Absolútne netuším, ako sa k nej dostať. Radšej by som žil tam, kde predtým, než tu - obklopený snehom, dravou riekou, bez jedla a bez strechy nad hlavou.Neviem, ako som sa sem dostal. Spomínam si len na môj krkolomný beh nočným lesom.

Býval som v starej, polorozpadnutej chatrči uprostred lesa od toho dňa, čo som sa v nej po prvý krát, celkom bez vlastnej vôle, ocitol. Predtým sa mi stávalo, že som zaspal a keď som sa ráno prebudil, bol som na úplne neznámom mieste, bez niečoho, čo by pripomínalo môj predošlý život.

Musel som sa naučiť žiť odznova. V nových podmienkach. A sám. Už si presne nepamätám, koľkokrát sa mi to stalo. V tej chatrči, v tmavom lese, som však býval už dosť dlhú dobu a bol som zvyknutý na samotu. Nájsť cestu von, z toho hustého a tmavého lesa, sa mi nikdy nepodarilo.Až doteraz.

Keď som tam prišiel prvý krát, našiel som obyčajnú ceruzku v šuplíku starého stola. Bola to polorozpadnutá chatrč s narušenou statikou, ktorú zo spodku prežierali červotoče, preto som sa v nej necítil absolútne bezpečný. Každý večer som potom čmáral ceruzkou po jej stenách. Popísal som ju takmer celú. Do lesa som sa neodvážil vyjsť od tej chvíle, čo som zistil, že je plný dravých zvierat. Jeho zvuky mi naháňali strach.

Pár krát som sa pokúsil nájsť cestu von, ale prežil som len hrozné noci stratený v húštinách, obklopený svietiacimi hladnými očami divej zveri. Značky, ktorými som si poctivo označoval cestu, sa záhadne strácali a až po dlhých útrpných dňoch, kedy ma skoro zožrali vlci, som na smrť vysilený konečne našiel tú prekliatu chatrč. Viac krát som sa o útek z nej už nepokúšal.

Za oknom sa opäť mihol tieň. Splašene som odskočil od okna, začal som sa triasť od hlavy po päty a cítil som, ako sa mi zrýchľuje tep.

Už som si bol takmer istý. Niekto, alebo niečo za závesom je. A je to mŕtve. Vyskočil som, šmahom otvoril dvere a vybehol do tmy. Bežal som tak rýchlo, že som sa každú chvíľu potkýnal a padal na zem. Bežal som bezmyšlienkovito, čiernočiernym lesom, čo najďalej od chatrče. Bežal som, ako som najrýchlejšie vládal, nevediac kam. Môj mozog vysielal varovné signály:

Bež!

Zrazu sa mi podlomili kolená a od vyčerpania som spadol na zem, hlavou narazil o niečo tvrdé a stratil vedomie.

Pomaly som otvoril oči a ovanula ma hustá hmla. Vstal som, zakrútila sa mi hlava a takmer som spadol do hlbokej doliny, v ktorej tiekla divoká voda. Napravo do nej s hukotom dopadal obrovský vodopád.

Toto nemôže byť ten istý les.

Zrejme som zase zaspal a ocitol som sa opäť na novom mieste. Do očí mi však udrela jedna vec. Ležala na zemi v snehu, trochu ďalej odo mňa. Ceruzka. Oznamovala mi hrozivú skutočnosť - uplynulá noc sa naozaj odohrala. Zhrozene som sa obzeral okolo seba, ale nikde nebolo ani náznak niečoho živého. Všetko bolo nenávratne ukryté pod večnou pokrývkou snehu.

Odvtedy som tu. Na vysokom skalnatom útese, niekoľko desiatok metrov nad rozvodnenou ľadovou riekou. V hlave si neustále prehrávam udalosti z predošlej hrozivej noci a hľadám cestu späť.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu