V Bielej stuhe (2009) nejde o to "kto bol vrah", ale o to "aké vzťahy majú ľudia medzi sebou", aká je ich hierarchia a ako nám kamera ukazuje prostredie, v ktorom sa osoby pohybujú. Nejde tu ani o záver, ale o celý priebeh filmu.
Záver je otvorený, niekto by mohol tvrdiť, že absentuje, ale v skutočnosti je nedôležitý. Dôležité sú veci mimo diania. V malej dedinke sa pomaly rodí zlo, uprostred prísnej rodinnej i náboženskej výchovy. Je to metafora na zrodenie sa fašizmu, ktorý prichádzal tiež pomaly a plíživo ako séria nevysvetliteľných udalostí vo filme?
Haneke nám nechce ukázať strhujúci dej, ale strhujúcu štúdiu medziľudských vzťahov, kde sú postavy rovnako prirodzené ako v reálnom svete, preto sa s nimi dá veľmi ľahko stotožniť. Navyše jeho filmy majú vždy filozofický podtext, nad ktorým môže divák rozmýšľať ešte dlho po zhliadnutí filmu. Môže si sám interpretovať všetko, čo vo filme uvidel.
K tomu mu "pomáha" kamera, ktorá je veľmi originálne riešená. Pohybuje sa po pľaci, číha pred dverami a divák má pocit, že to dôležité sa deje práve mimo nej. Psychológia je ďalšia Hanekeho silná stránka. Emocionalita, psychické týranie je tu viac značné, ako to fyzické. Každá z postáv akoby mala ešte nejaké osobné tajomstvo. A nad tým všetkým visí ešte čosi viac, čo netuší žiadna z nich, azda ani rozprávač príbehu - mladý učiteľ, ktorý sleduje toto prostredie iným pohľadom, pretože je v dedine nový.
Možno je všetko tak, ako to vidí on a možno je to úplne naopak.
Biela stuha
Dráma, 2009, 144 min
Réžia: Michael Haneke
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ťaživou atmosférou mi pripomínal Mednyánszkeho maľby.
Veľmi pekný článok.