„Počuj, sedím pred školou a kukám na trávu, tak reku, že ti zavolám a poviem ti, aká je to pekná tráva!“
A to sme ráno mali rozhovor s jednou známou zo školy o tom, ako jej brat schovával vo vrecku riflí trávu a rýchlo jej volal, aby ich schovala pred mamou, aby sa náhodou nerozhodla mu ich oprať a nenašla ju tam. A ja že, či by vlastne jej mama vedela, čo to je. Jasné! Povedala a potom sme debatovali o tom, že by to mohla považovať za oregano alebo zelený čaj a na večeru by prípadne mali pizzu posypanú trávou. Boli sme práve v obchode a riešili sme aj také veci, ako trávu nazývajú vo filmoch. Najčastejšie to býva matroš, hovorím a ona že veru hej, to býva často aj v tých českých. A ešte mi objasnila, ako na ňu matroš pôsobí: „Strašne sa smejem. Hoci to aj bez neho...“
To spomínam len preto, že keď som tak pozerala na tú trávu pri škole, zase som si spomenula na náš rozhovor, aj keď nie je tráva ako tráva.
Aj tak to bola jedna z najosamelších častí dňa. A paradoxne najkrajšia. Pretože som sa dovtedy (a to už boli štyri hodiny popoludní) celý čas flákala po škole a po obchodoch so spolužiačkou. V obchode sme sa zastavili na budhistické pôstne jedlo s ryžou a filozofovali nad životom. Snažili sme sa vyrábať si rozvrh, no na rektoráte niečo strašne domrvili a nedalo sa nám dostať do systému. Celý deň sme len na niekoho alebo na niečo čakali, sedeli na chodbe, v triede, debatili s hocikým, kto niečo vedel o blížiacej sa praxi, prípadne mal za sebou už nejaké semináre, ktoré sme ešte len my mali mať. „Na hentom už netreba písať seminárky.“ „My to máme s pánom Fešim.“ „S tým musíš ísť na študijné.“
Keď som sa dotrepala na študijné, bola tam rada od schodiska až po záchody za rohom. Neunúvala som sa postaviť do radu, iba som si sadla na lavičku a rozbalila desiatu. Jablko, prekrojené na poli dokonca a zbavené jadra s kôstkami (ráno som si povedala, že si riadne desiatu prichystám). Tam si zachvíľu prisadol akýsi chalan a kukal, ako to jablko jem. Potom sa prisunul a hovorí: „Prosím ťa, nevieš, či mi na študijnom dajú kartu, keď som nebol na zápise?“ Rozmýšľala som, čo sa ma to pýta a potom som povedala niečo ako: „No jasné, to ti dajú, určite.“ „A aký tam majú prístup? Že nedáme, dovidenia?“ Pozeral na mňa a čakal, čo poviem. Nechcela som mu dávať falošné nádeje, keď sama by som najradšej na dvere študijného oddelenia nalepila papier s nápisom: Vymeniť personál! No, presne tak to je, hovorím mu, ale to ti dajú. Snažila som sa mu to hovoriť akože len-tak, to je jasné, ja to poznám. Zrejme prvák, čo nevie, čo a ako. Potom sa ma pýtal, či aj ja som prváčka. Hovorím nie, tretiačka. Dvihol obočie a zopakoval: Tretiačka? Potom som sa zdvihla a zamrlala som, že by bolo lepšie sa postaviť do radu. On sa len otočil na lavičke, aby bol smerom k stojacim ľu´dom. Po piatich minútach som si uvedomila, že za patnásť minú mi aj tak začína prednáška, takže by bolo zbytočné tam stáť a čakať, kým pani Pagáčová dotelefonuje.
Už ani neviem, koľkokrát som prešla všetky schodištia v škole. Stále som mala pocit, že musím ešte niečo vybaviť, ešte sa niečo niekoho spýtať. Aj tak som to hlavné nevybavila. A systém sa nie a nie spustiť.
O ceste domov zatiaľ pomlčím. No bola to jedna z najdobrodružnejších, aké som kedy pri ceste zo školy zažila. Už bola úplná tma. Ráno som išla prvým busom do školy. Teraz som čakala na posledný vlak. Ešte je neskoré leto, vonku sa to hemží rôznymi indivíduami. O čo lepšie to bolo v zime! Nikde nikoho, iba ja jediná, čakajúca za vysokými múrmi starodávnej železničnej stanice...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
22. 9.sept. 2010 11:59
jéééj sto bodov za ten "matroš"
Napíš svoj komentár