Postrehy volunteer-a z Pohody

Sobota, 10. Júl, 4:01 Dominika do mňa ťuká prstom. Počujem vzdialene svoje meno. Nechcem sa prebudiť. Po chvíli však otvorím oči a ihneď skáčem do riflí.

„Je štyri jedna, stíhame,“ vraví Dominika.

O štvrtej sme mali stáť pri klavíroch a vystriedať našich kolegov, ktorí ich strážili celú noc.

Po chvíli buntošenia v stane počujeme v amplióne naše mená: „Slečna tá a tá a slečna tá a tá, dostavte sa ihneď do hlavného stanu.“

Utekáme popri stanoch, tma je ako v rohu, ale behom niekoľkých sekúnd sa poslušne hlásime v hlavnom stane. Naši „manager volunteers“ sa smejú, evidentne takisto rozospatí. Jedna tetuška nám vraví: „No teda, o vás som si myslela, že tam už dávno budete“ „A nabudúce o dvadsať minút skôr, dievčatá,“ dodáva so smiechom. Jeden ujo nám dáva vážne pokyny, o tom, aby sme to tam skontrolovali a prípadne ihneď volali na office, ak bude nejaký problém, pretože veľa ľudí má ešte neskorú noc. Previnilo klopíme napoly otvorené oči. A potom sa vydávame na naše miesto pri klavíroch.

Tam už nám idú v ústrety dvaja kolegovia v modrých vestách. Ospravedlňujeme sa im. Hádžu rukou a prajú nám príjemnú „šichtu.“ Vítajú nás neustále prúdiace, postávajúce, či polihúvajúce davy ľudí.

To bol prozaicky opísaný zážitok zrána. Na mieste sme potom zistili, že sme prišli asi o dvadsať minút neskôr. Predtým sme však už našich kolegov vystriedali raz o desať minút skôr a neskôr sme to urobili znova, aby sme im to vynahradili. Všetci sme sa snažili spolu vychádzať. Cítili sme sa ako na jednej lodi. (Ak takto nejako vyzerali vojenské služby, muselo to byť celkom dobrodružné a náročné).

Sobota, 10. Júl, 5:00 Niektorí ľudia javili známky opitosti. Jeden chalan ležal na asi meter a pol vysokej kocke, kde umelci celý deň maľovali svoje diela. Prišli sme za ním a budili ho, aby zišiel a našiel svojich priateľov, alebo išiel spať na bezpečnejšie miesto. Otvoril velikánske oči a a zišiel dole. Zapotácal sa a skoro na mňa spadol. Potom však normálne odišiel po svojich. (Na druhý deň sme ho videli a vyzeral už celkom normálne).

Veľa ľudí stálo pri všetkých troch klavíroch, niektorí hrali, iní sa tvárili, že hrajú a ostatní spievali, ležali na tráve a podobne. Vzduchom sa niesla marihuanová aróma. V O2 stane neďaleko, ešte hral nejaký dídžej a ľudia tam vchádzali a vychádzali. Vonku tancovali.

Jeden chalan, ktorý dovtedy ležal na zemi, sa zrazu postavil a oslovil nás. Vraj mu ukradli dva mobily a peňaženku, kde mal všetky doklady. Zavolali sme na office a poslali nám dvoch "securiťákov", ktorí to vyriešili po svojom. Pýtali sa chalana, kto ho okradol a kde ho okradol…Meky, Feky!

Pri zadnom klavíri si skupinka ľudí práve dávala do nosa niečo biele (Meky a Feky to tiež vyriešili po svojom). Prišli a spýtali sa, či niečo šňupali. Povedali im, že nie. Tak to nechali plávať a odplávali.

Pred nami bola ešte štvorhodinová „šichta.“

Sobota, 5:20 Vedľa trenčianskeho hradu sa začalo ukazovať slnko. S Dominikou sme sa odfotili a tešili sa, že si už konečne môžeme aj my zahrať na klavíri. A tak sme si zanôtili Someone like you (stále dokola nás tá pieseň bavila) a pozerali na krásny východ slnka. Neskôr sme zbierali aj odpadky, najmä okolo klavírov, zavreli krídlo a rozprávali sa.

V istú hodinu sa v našom klavírnom regióne zdržiavalo minimum ľudí a tak sme opäť spievali Someone like you. Dostali sme sa po koniec prvej slohy, ktorú som spievala: „Aj hŕŕŕt dečjú, sedn dáááávn dečjúu, fajnd d gŕŕŕŕŕl dečjú, mevrid náááááááájs…“

Okolo siedmej prišli vyspatí ľudia a hrali. Jeden chlapík v zelenom tričku, ktorý vyzeral ako stredoveký pastier (prepáč, Vašek), hral na zobcovej flaute. Pridružil sa k hocikomu a zahral hocičo. Neskôr sme sa zoznámili. Povedal, že bude náš nový kamarát. Vraj hrá aj na klarinete a saxofóne a rád balí baby na drahé autá a smeje sa, keď mu skočia na to, že je „brnenský předseda feministek.“ Hádali sme sa, v ktorej českej rozprávke bolo Polnočné kráľovstvo, v ktorom kráľ zakázal ľuďom spievať. Ja som tvrdila, že v Pyšnej princeznej, on a Dominika, že V šíleně smutnej princezně. Tááák neviem.

Dominika potom odišla k druhému klavíru. Ja som ešte chvíľu rozmýšľala nad tým, v ktorej tej rozprávke to bolo, keď som sa konečne rozhodla a išla to referovať Dominike.Tá práve spievala pri treťom klavíri. Prišla som a hovorím: „V Pyšnej princeznej to bolo…“ Dvaja ľudia, čo tam sedeli, nechápali, ale zrejme im to bolo jedno, lebo mali za sebou ťažkú noc. Pridala som sa k nim a spievali sme "Cigaretka na dva ťahy..."

A potom to prišlo...Ku klavíru sa blížil človek. Nejaký chlapík s dlhými vlasmi si to istým, i keď húpavým krokom mieril ku klavírnej stoličke. V ruke pivo.

„Hmm, už to ide, on vie hrať,“ poznamenala Dominika.

O ôsmej nás prišli vystriedať “kolegovci” z dobrovoľníckeho mestečka, no my sme ešte zostali dve hodiny, pili pivo, sedeli na tráve, poskakovali a spievali hity od Karla Kryla, Riša Mullera (kde je na klávesnici u s bodkami? Nemám.) a podobne.

Dievča, čo malo za sebou ťažkú noc a nemalo takmer hlasu, spievalo Bratříčku, nevzlykej od Karla Kryla. Potom prišlo publikum (bolo nás asi desať a občas sa zastavil nejaký okoloidúci) a začala sa dvojhodinová seansa spevu a pohody.

Jeden chalan poznamenal, že toto je najlepšia Pohoda, akú zažil, pretože sú tu pozitívni ľudia. Najlepší bol pán Umelec (ako ho volala Dominika), lebo zahral takmer všetko, čo sme chceli. Až na Cigaretku na dva ťahy... (Odporúčam si ho vypočuť, vraj je členom kapely Vyššie sféry).

Raz si pán Umelec odpil z piva, tradične si nevšímajúc náš prepiaty potlesk, vstal a chystal sa odísť. Na naše protestovanie povedal, že sa vráti. Skutočne sa vrátil a hral, čo sme si zaželali. Spevu sme teda mali bohate, ale museli sme ísť ešte dospať skoré ranné prebudenie...

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu