Zo Žilinskej nemocnice, kde som mal svoj prvý prechodný domov, ma po pár dňoch previezli na starom trabante do domova skutočného a na istú dobu aj trvalého. Previezli ma na Švecovu ulicu v Bytči, priamo na začiatok, do prvého domu v ulici so záhradou plnou stromov, pieskoviskom v strede a s garážou plnou tajomstiev hodných preskúmania. Postieľku, to kráľovstvo našich prvých dní, som mal bezpečne postavenú v útulnej izbe, v ktorej sme žili presne traja. Ja, mama a oco.
Prvé kroky, medzník každého života u mňa prišli skoro. Dokonca som ešte nevedel ani poriadne loziť, čo však neviem ani dnes. S prvými výpravnými cestami za poznaním prišli však aj prvé zranenia a náš dom bol zrazu plný plaču a horekovania. Hovorievali, že som bol neposedné dieťa, čo sa všetkého muselo dotýkať a spánok bol jeho najväčším nepriateľom. Boli to krásne časy detstva, keď je košík povinností temer prázdny a jediné čo musíme je nechať sa obskakovať.
Koniec týchto detských čias prichádzal postupne. Nevrazil do mňa ako rýchlik, ale prikradol sa pomalinky ako nočný zlodej. S príchodom škôlky a neskôr školy, keď bolo treba dbať na správne kreslené vlnovky, z ktorých ako plynul čas vznikali prvé písmená a číslice, na poslúchanie, ranné vstávanie a všetky tie nutné povinnosti, čo sa s nimi bije toľko žiakov a študentov. Tieto ma obrali o teplo domova a nútili ma skoro každé merať množstvo krokov studeným i horúcim mestom. Najskôr za ruku a neskôr bez nej ale za to s vlastnou taškou na chrbte, čo bola na začiatku väčšia ako ja, ale s pribúdajúcimi rokmi sa stále viac zmenšovala.
Všetky tieto povinnosti, drobné aj väčšie, ma sprevádzali taktiež pri výbere strednej školy, ďalšom z medzníkov, čo nám život prináša na zlatom podnose. Toto sa odohralo v kúzelnom čase prvých lások a pohľadu cez ružové okuliare, keď sa mi zdala budúcnosť ešte za množstvom kopcov a môj pohľad smeroval vždy len na vrchol toho najbližšieho. Tak som pri výbere, tak náhlom, ako sa mi vtedy zdalo, zvolil pokračovať so štúdiom na Gymnáziu v Bytči a rozhodnutie o tom, kam presne bude smerovať môj život som posunul ešte o 4 roky.
Nuž, a presne na tomto gymnáziu študujem aj teraz. Štvrtým rokov zvládam nápor povinností, čo nám škola prináša a svoje rozhodnutie, aj keď bolo také náhle, neľutujem a spravil by som ho znova. Život mi zatiaľ priniesol množstvo krásnych vecí, ale aj zopár chvíľ zármutku. Dnes už žijem v inom dome a na inom mieste. Môj život sa preniesol do malebnej dedinky Súľov, kde človek, milovník prírody, nájde mnoho krás, do rodinného domu, čo sa tvárou díva na každý západ slnka, do domu plného izieb, v ktorom sme však už len dvaja. Ja a otec. A to odvtedy, čo mama našla svoj domov v inom meste.
A tak ako každý iný, aj ten môj život pokračuje po svojej ceste a ja pokračujem s ním bez možnosti zaostať alebo ho predbehnúť. S pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami však už nepozerám len na ten najbližší kopec ale stále ďalej a ďalej a mám pocit, že už nie som viac dieťaťom.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Dušanko môj drahý, je niečo, čo ty nedokážeš? je to napísané úplne excelentne!
btw: Súľov? vážne? Súľov?! a to si nevedel povedať cez leto?!!
btw: Súľov? vážne? Súľov?! a to si nevedel povedať cez leto?!!
3
@najivna
Ďakujem Vám drahá nenajivna najivna a kupodivu aj pravdivé
@nathalicatko bože toho je plnými priehršťami by som mohol papieriky o rozmere 1x1 cm rozhadzovať do vzduchu až by som celé slovensko zaplnil ale musím uznať, že za toto som zožal aj potlesk čo sa u nás v triede stáva raz za uhorský rok a ďakujem ti veľmi ďakujem a ešte k btw, aa veru tam na kopčeku s pekným výhľadom
Ďakujem Vám drahá nenajivna najivna a kupodivu aj pravdivé
@nathalicatko bože toho je plnými priehršťami by som mohol papieriky o rozmere 1x1 cm rozhadzovať do vzduchu až by som celé slovensko zaplnil ale musím uznať, že za toto som zožal aj potlesk čo sa u nás v triede stáva raz za uhorský rok a ďakujem ti veľmi ďakujem a ešte k btw, aa veru tam na kopčeku s pekným výhľadom
Napíš svoj komentár
perfektne napisane