Natiahni ruku, podám ti ho.
Sledoval si tú červenú kvapkajúcu, pulzujúcu masu v mojej ľavej ruke. Cigareta ti ovísala v kútiku úst a dym sa ti pomaly linul popri líci. Musel si zažmúriť, vliezol ti do oka. Prsty na natiahnutej ruke sa ti rozprestreli ako vejár, ba až hánky jej zbeleli.
Ber.
Vďaka dokonalej argumentácii danej pofidérnej skutočnosti sa ľudská vôľa nechá podmaniť a prispôsobí si svoju situáciu tak, že paradoxne trpí neistotou v seba samu. Tlačí do neexistujúcej bariéry, neguje samu seba a tým si komplikuje logiku vlastnej existencie.
Olízala som si červenú šťavu z prstov. Lačné oči. Prehltol si tak nahlas, že som si nemohla odoprieť úsmev.
Kvap. Padla na zem.
Najhorším prípadom uzavretia situácie býva úplné odzbrojenie a následný krach. Vedomie sa posunie do absolútne fiktívnej roviny, kde ilúzia vytvorená v prázdne funguje. Následne sa ono vedomie odpojí od pôvodnej reality a pohodlne sa vznáša na vlastnej neexistencii.
Chytil si ho. Načrel doň. Začalo ti vťahovať prsty, bolo počuť cucajúci zvuk.
Nádych. Výdych.
Zdesene si sa pozeral na svoju ruku, ale nemohol odtrhnúť pohľad.
Pri spľasnutí bubliny, našej mysli tak prenádherne predostrenej, nastáva zhrozenie. Zhrozenie, že schopnosť zdesenia sa je v nás tak silno a hlboko zakorenená, že proti nej nenachádzame žiadne obranné prvky, známky imunity. Uvedomíme si krehkosť svojej psychickej schránky, jej priechodnosť voči manipulátorom a posadne nás ďalšia... paranoia.
Žužlal si si prsty ako malý. Kývajúc sa na stoličke.
Chutilo?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár