Naučil ma to ten, onen. Ale až potom, čo ma prestal zaujímať. Odniesla som si to ako suchý list jesene, ktorý sa na jar dostal do spätného rozpuku. Vďaka mojej vnímavosti (oneskorenej, samozrejme).
Zvykla som si na jeho nekorektné drísty. Z ktorých mi ústa tŕpli ako po zjedení citróna. Teraz sa na nich vnútorne zabávam a jeho primitivizmus pripisujem zlej výchove. Ale veď predsa, má v seba nejaké to semä dobra. A veď predsa nie som úplné ohreblo, ktoré nemá nos na ľudí.
Nechápem, ale som rada, že sa tá závislosť zo mňa vytratila a konečne mám (na svoje pomery) triezvy pohľad na veci.
Áno, túžby sú a aj budú, ale už sa odmietam nechať sa nimi pohlcovať ako smradľavou močarinou.
Chichúňam sa povrchnosti existencie istého percenta individuí, ktoré ma obklopujú. Áno, naučila som sa pohŕdať, lenže v sebeobrane. Pred ich nehoráznou sprostosťou, patetickosťou a predsudkom. A vraj sebavedomej samostatnosti. Sú ako supernovy, ktoré sa valia vesmírom bez ohľadu na priestorové možnosti. Ignorovať sa ich nedá, pokiaľ ste planéta, alebo čo i len mesiac. Tak si ich nechajte narážať do seba s prstencovým úškrnom na odvrátenej strane k nim.
Asi pijem priveľa kávy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
surreal
20. 4.apríla 2010 15:04
ohreblo je neskutočne dobré slovo.
5
vieš, čo ma teší? že všetci ľudia, ktorých považujem za dôležitých v mojom živote (aj keď sa s nimi už teraz nevídam tak často ako kedysi a každý z nás si žije niečo iné), sa nezávisle dostali do TOHTO štádia.
ja vás tak milujem.
ja vás tak milujem.
Napíš svoj komentár