Mdlé

nemám rada ako sa nechávam uniesť gonádotropnými a inými zložkami svojho organizmu. v negatívnom slova zmysle. platím daň za to, že sa ma občas mama pýta, či mám v ústach vešiak. a jedna slečna sa ma raz seriózne opýtala so znechuteným výrazom na tvári prečo som tak milá.

pravda jednoznačná v tomto ohľade nie je.

mám len zrejme vytýčené charaktery istých jednotlivcov v mojom okolí, ktoré ma tešia len svojou existenciou a bytím v ňom. takzvaná jedna vlnová šírka. zásadne nesadám na dĺžku, to je príliš predpojaté. a šírku zmeníte, dĺžku nie. čisté praktično.

avšak ani to nie je ono.

som citovo závislý človek. vnímavý a reagujúci. prototyp princípu: "akcia - reakcia". občas samu seba prekvapujem rôzne hrubou vrstvou imunity voči empatii. občas je tenučká ako hodvábny papier, občas hrubá a pevná ako technické sklo. a prepnutie medzi danými hrúbkami spočíva len a len na mojej vôli, ktorá nie je subjektívna, ale tá Schopenhauerovská. nie, nie jeho. skôr teda tá vylepšená Nietscheho vôľa. lebo je málo, veľmi málo pravdepodobné, že sa jej vzopriem.

sedkám si na balkóne vo flanelke, v ušoch s Tomom Waitsom, s hrnčokom kávičky a horiacim tabakom medzi prstami a odmietam si do hlavy natískať vedomosti na opravný termín. a nie je to prokrastinácia. toto je vedomé odmietanie podložené Vôľou.

a kdesi v Afrike sa plazí had a absolútne nič z tohoto všetkého ho netrápi, trie si šupinky o suché kamene púšte. a ja mu nezávidím. ale ani on mne. lebo vieme obaja prijať, že iné z nás nebude. spokojnosť.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu