A vždy niečo nové, čo zdrapí za city človečinu. Veď aha: Len vyzriem z okna a objavím busty na streche, úplne zamašené od machu, ale srovnakým výrazom. Potentáti? Nie, myslitelia.
Na námestí je dom. Rada chodím tam po mačacích hlaviciach, ktoré sú okolo. Ale na tom dome! Zlatý jeleň. Na ďalšom čierny pes. A kdesi okolo máš ešte aj klauna. Reliéfy duše začiatku storočia minulého. Krásne krivky, obloženie, farby, nádych, podtón, mozaika...
Mám rada záhrady. Hlavne keď sú tam, kde ich nečakáš. A ja vyzriem von z miestnosti kdesi na katedre a vidím obra. Múr, čo ťa nežne vezme do rúk a pustí ťa kam len chceš. A pri tom ťa ochráni. A všade hrubočizné stromy, pri ktorých sa človek cíti ako zrnko piesku. Tečie tade rieka.
Tie tváre na stĺpoch a pri Potrafenej Husi nie sú smutné... Oni len musia niesť veľa. A hlavne popri tom myslia. To preto vrásky. Chcela by som byť aspoň na jednu noc jednou z nich. Lebo sú také.
A vzduch! Vzduch je tu ako z páperia. Všetko má jemnú povznesenosť ducha.
Vždy som chápala architektúru viac technicky než umelecky, ale ty si ma presvedčila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár