fakt, také tie riadne trúbele, čo sú väčšie než vaša hlava a vyzerajú ako staré vylúdzovače zvuku z gramofónov. ale nie o nich som chcela. i keď najradšej by som momentálne jeden fascinovane ohmatávala.
smejem sa na sebe samej. nad svojou hlúposťou. že nájdem niekoho, kto sa konečne nepotrebuje hrať na niečo viac, chápe ma, odhŕňa konáre z cesty a ja urobím čo? no spanikárim! som nesvoja, neviem čo so sebou od radosti a tá šialenosť potom vyúsťuje do prekérnych situácií... ako napríklad že stratím pojem o čase...
kdesi v hĺbke mi čosi hovorí, že je to ono... a možno aj yoko. a možno príde aj kúzelník. nechcem hŕŕŕŕŕ, ale som hŕŕŕŕŕ. a možno je dobre už len to, že si to uvedomujem. a možno to tak aj má byť.
blbé hormóny. a uterínny cyklus.
kdesi vedľa hučí práčka a ja si spomínam na nášho úžasného kocúra karola (čo vyzeral ako batman - tiež mal také kruhy pod očami) ako pred ňou sedával (aj celé hodiny), pozeral na ňu ako na ôsmy div sveta, krútil hlávkou a z času na čas sa dokonca odvážil ťapnúť labkou na sklo bubna. najradšej mával zvuky kovových kúskov (zipsy, gombíky...) keď sa dreli o to sklo. bol to preňho čosi ako priezor do iného sveta.
to ešte zimný vzduch voňal psacinou a my sme kúrili drevom.
je mi aj hlúpo. že sa tak strašne zaoberám sebou. pretože je to zbytočné, lebo dôjdem k tým istým záverom ako pri každej sebareflexii.
mám pocit, že som sa stratila. veď vieš ako som ti to povedala... zaháčkla som sa. nie, nezháčila ani nezahákla úplne, proste som sa zaháčkla. a ty si vyzeral, že sa ti to tak veľmi páči.
stratila som ju, bolestivo. viem, že tam je, lebo je tam ešte náplasť po rane, ktorú sa zatiaľ neodvažujem strhnúť, aj keď ju ignorujem väčšinu času. ale ona je len povrchová, to ja som si do nej rýpala aby neodchádzala, možno aby som našla po čase jazvu. a to bola tá chyba. neľutujem, že sa to stalo (to si ma naučil ty, buď pyšný... , som jej vďačná. ale neočakávala som až toľko bolesti. možno je hlúpe rozkrikovať sa o tom pred tak cudzími ľuďmi v anonymnom, virtualizovanom svete. možno by bolo správne jej to skôr povedať do očí.
je suis une lache.
som rada že inej rany nieto.
a už ma nekope múza. nepíšem básniská. a viete čo? nijak ma to netrápi. len občas by som si chcela sadnúť na slnečnicu.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
občas sa ma trochu dotkne
ale tiež sa zaháčka a
odtrilkuje nakoniec tam..