píp.
na cintoríne som dnes bola. túlala som sa pomedzi náhrobky ale po prvý krát som ignorovala mená, dátumy, iformácie. iba niektoré sa dostali cez filter. a grafika samozrejme.
píp.
zastala som pred mohutnou sochou bielej ženy. viem, že tam je, schválne som tam aj išla aby som z nej vytvrila fotografický objekt. a hľa! moja predikácia sa javila ako správne tušenie. po krásne vyrysovanom oku jej liezla mucha. tak som tíško zajasala a vytiahla foťák.
zzzzzzzzzzz!
to nebola mucha. to bol foťák. jeho objektív. a až potom mucha. FOK!
píp.
prepadli ma úzkostné myšlienky o tom, ako zo mňa nikdy nebude pohotový amatér fotografie, tak ako z deda. a tých zvyšných 32 prázdnych snímkov, ktoré mi ostali na filme, pôjde na dobročinné účely.
píp.
jedna mačka. dve mačky. trú sa o seba a vyzerajú ako klony. príde tretia, menšia. tiež vyzerá ako ich klon. potom štvrtá, ryšavá. ako bledé klonové prevedenie. prudká krásivosť. pobehujú tam okolo odpadového priestoru na vence a kahance, ktoré vyhoreli a zbledli. lebedia si. a okolo ide jedna teta s výrazom "vyšla som si na hrobý, bybybybybybyby.". poskytnem úryvky jej "takmer" monológu.
"...já jsem je minule viděla jak tu skáče jedna na druhou, tak to bude asi jejich koťátko ... to bych ráda vědela z čeho tady žijí."
"Tak určite sa o ne niekto stará, inak by nemali také pekné kožúšky. Možno tí ľudia z krematória. Alebo správca."
"(vyvalená z mojej slovenčiny, ale takým tým nadšeným a milým spôsobom) Nojó, oni tu jistě i myši chytaj."
hýbem sa o pár metrov ďalej a teta odchádza za svojimi príbuznými. a pri jednom náhrobku pri mne stojí teta. iná. taká blonďavá, v stredných rokoch. a ja ako kôl v plote stojím s aparátom v ruke. následne sa plížim za mačencami s nadšeným výrazom šesťročného dieťaťa, ale ony stále nie sú v dosahu ostrosti. teta prechádza k miestu na odhadzovanie vencov a kahancov okolo mačaťa uvelebeného pod kriakom. schválne opatrným oblúkom.
"Vy si je asi chcete odfotit, že jo?"
"(v prudkom šoku z nadviazania ďalšej komunikácie - cháp ako päťminútové ticho) Euhgrblm, no, ale sú príliš ďaleko."
píp.
tak si sadám na lavičku (s foťákom stále v ruke) pri odpadovom priestore a pozorujem. mačence už začínajú chápať môj postoj a trénujú pózy, z ktorých div nezačnem vyvreskúvať od nadšenia. ale stále sa tvária, že sa ma boja, veď bez toho by to nebolo ono.
píp.
cvakám. pobehujem okolo náhrobkov ako retardovaná. už si nevšímam pohľady.
"Ták, pekne sedkaj, máááááč, ííííí, mvrnnnmmmmvr, neboj sáááá, kuk na mňa." a iné zvuky sa ozývajú z hĺbok môjho hrtanu smerom k zvieraťu.
po dostatočnom množstve snímkov si poviem, že už je načas bežať na poštu poslať mame list.
píp.
akonáhle prejdem cez bránku von na ulicu, som v inom svete. ticho je preč spolu s usmievavými tetami. tie mačky to vedia. a usmievajú sa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
tá predstava (i keď značneodlišná od @grietinej ) sa mi páči..
as tými mačkami sa cítim ako tuná za intrákom "našimi"
as tými mačkami sa cítim ako tuná za intrákom "našimi"
Napíš svoj komentár
huhu haha.