shit happens a keď už, tak to treba všetko poriadne zlíznuť? ani to.
nemyslím si. takto budem odteraz častejšie začínať svoje príhovory spoluchodcovi. lebo život plynie vtedy, keď vychádzate z prednášok a diskutujete o tom, čo sa bude diať a čo sa dialo. milujem ekonómiu a zároveň nadbytočnosť jazyka.
aj teraz. v podstate som vám povedala len veľmi málo. veľmi veľa slovami.
dnes ráno mi zazvonil o pol ôsmej telefón. bol si to ty. desať sekúnd som počula ísť vlak. potom som zložila. bolo to príjemné. a ty o tom isto ani nevieš. čím to je, že ženské vždy potešia veci, ktoré muži urobia len náhodne?
naučila som sa ako sa treba k chlapom správať. oprava. k tebe. ty moje lenivé oné. toto. zver lesný. med žerúci.
keď budeme veľkí, budeme sedávať na pláži v Oostende a kŕmiť sa ovocím. a bude nám príjemne zima. a už buc ticho Dorotisko, lebo sa to nestane alebo ti to niekto ukradne. a na to si predsa háklivá.
nemám kam dať nohy. snáď ich niekde uskladním aby neprekážali pri chôdzi. ale ozaj. som Noha. nechcem sa ich zbaviť, len občas by bolo vhodné sa na pár sekúnd odbremeniť. keď si sadnem vo vlaku na sedadlo, tak aby neprekážali človeku sediacemu oproti, musím si preložiť jednu cez druhú a SKRČENE. výsledok je taký, že mám jedno koleno (to, ktoré je vyššie samozrejme) kdesi pri pleciach.
"príjemné" extempore sa stalo vtedy jedno chladné ráno. išla som pre teba na stanicu v šatách tesne pod prdel. však čo by som si nezaskotačila, keď už. tak raz do roka. a z päťdesiatich metrov na mňa bľačí starý úchylný dedo či nepotrebujem zohriať. už viem ako sa obliekať. najmä v okolí svojho domova.
júj. odpočítavam. prídeš a budeme zelení, budeme kultúrni, budeme nekultúrni, budeme tancovať, budeme pozorovať strop.
a vôbec.
čakanie niekedy nie je vôbec zlé.
a v lete pôjdem ňuchať kvety.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár