O vákuu

mám blok.

začala som o alergii. nič.

začala som o promiskuite. nič.

aké... prázdne vedia byť slová, keď majú formu klišé a vyjadrujú sa k veciam dávno známym a analyzovaným. (hľa samotná veta to dokazuje.)

trpím cielenou negativitou. to keď celú svoju životnú energiu sústreďujete do jednoho bodu, ktorý následne spätne pôsobí na vás. zrkadlovým efektom. nie darmo som zanietený stúpenec toho pomstychtivého "rovná sa".

veci sa zdajú otrepané, zmysel sa stráca aj zo zdanlivo najhlbších kútov izby. ostáva tam len jablko.

jablko zelené.

už tak dlho som nemala jablko... nevzala som si žiadne cielene z misy čo máme na stole, nezahryzla a nedojedla ho až k jadierku. nechutilo by mi. bez chuti, s gumovou šupkou a bez šťavy. alebo horšie, ešte také pieskové, rozpadavé, prezreté. a ja nemám odvahu ho dojesť.

som unavená.

a po prvý krát vo svojom živote to kričím. kričí to na mňa hlas v hlave, kričí to moje telo, ktoré vypína, ktoré ešte spĺňa zopár tých funkcii a prekonáva sa.
prišla jesenná melanchólia. chcem si s ňou zladiť šatstvo. ale keď podľa mňa je tak veľmi paradoxné, že žltá, hnedá a červená je vraj jeseň. tá neprekonateľne odporná zima, ktorá k vám prenikne až do kostí... a možno je to tak. studený oheň.

ale ja mám jeseň rada. ale mám blok. a som z toho smutná.
a celú tú prázdnotu tak veľmi cítiť.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu